Náhodní pocestní

V posledný júlový víkend (29.-31.7.2011) sa v Jaslovských Bohuniciach uskutoční už deviaty ročník festivalu, ktorý sa snaží podporiť menšinové akustické žánre ako i navodiť príjemnú a určite festdobrú atmosféru. Osvedčení headlineri, nováčikovia na scéne folk a country, či legendy týchto žánrov každoročne lákajú tisícky návštevníkov.

Značka skupiny Pathetic Hypermarket Band sa rokmi hrania a poctivého nacvičovania stala symbolom zohranosti a netradičného prístupu. PHB je, ak ma pamäť neklame, v súčasnosti jedinou slovenskou folkovou skupinou, ktorá má v repertoári inštrumentálne kompozície z vlastného pera a je ich hneď niekoľko. Na martinskom folkovom pódiu predviedli Šaty vidiečanky od lídra skupiny Mária Polónyiho. Koncertné vystúpenie PHB bolo vyvážené a farebné aj vďaka tomu, že odohrali piesne od všetkých autorov skupiny. Na rad prišli piesne ako Naoko (autorka Katka Žilová a Petiar), posledná novinka – vynikajúca bosanova Bosou nohou (autor hudby Julián Ratica, autor textu Mário Polónyi) a nakoniec aj slnkom prežiarená samba Havana (autor Stano Kalman). Bolo vidieť a hlavne počuť, že skupina urobila pokrok aj po vokálnej stránke. Na konci vystúpenia zostal na pódiu už len Stano Kalman, ktorý ako samostatný pesničkár ponúkol publiku svoju, už takmer zľudovenú pieseň Superstár.

Na otázku Čo to je folk?  odpovedzme priliehavým citátom pesničkára Klimenta Ondrejku z legendárnej skupiny Prešporok: „...folk nie je len hudobný žáner, ale aj spôsob myslenia a tiež spôsob života. Oficiálne sa folk vždy kládol kamsi na okraj hudobného života a ak sa dostal k poslucháčovi cez médiá, tak vždy dobre preosiaty, vymytý a bledý... Mnohí odvážni "folkeri" po časoch útrap "prestúpili" na iné koľaje, priamejšie a rýchlejšie.“ (PREŠPOROK: Kalendár tvárí, OBKaSS II, 1990.)

To sú skúsenosti z obdobia totality, keď folkoví pesničkári boli súčasťou nežiadúcej produkcie, z oblasti alternatívnej kultúry. 

Dnes je na mieste skôr iná otázka - Aký je a čím žije slovenský folk dnes? Na to, tiež priliehavo, odpovedá s potuteľným úsmevom pesničkár Edo Klena, v jednej z častí z filmového cyklu „Pesničkári slovenskí“, ktorú uvádzala Slovenská televízia v rokoch 90-tych, po Nežnej: „...myslím si, že vždy bude o čom spievať... ak už o ničom inom, tak aspoň o tej  nehe našej... slovenskej...“

S príchodom Eda Klenu sa Komorná scéna zmenila na Nie až tak komornú scénu a počas jeho koncertu aj poriadne zaplnila. Klenoty, teda jeho spluhráči už nie sú dvaja ale traja - pribudol huslista a rockový zvuk tak dostal sólový nástroj, čo je skvelý ťah. Rozbalili to poriadne od prvej pesničky. Edo sa netrápi nad komplikovanými kompozíciami, riadi sa heslom "Řekni co máš na jazyku a táhni do prdele" a táto jednoduchosť má za následok to, že v podobnej zostave sú jeho veci veľmi nabité a dynamické, majú až punkový nádych (čo si osadenstvo zaplneného stanu poriadne užívalo). Edo sa ale nezaprie ani ako folkáč a to najmä pri uvádzaní piesní - (dô)vtip, spontánnosť a vkus sú slová, ktoré mu nie sú cudzie. Pre mňa osobne vrchol dnešného dňa.

Pri mojom poslednom výlete na Turiec som sa nezhováral len s Peťom Piatkom, ale zastavili sme sa spoločne aj v jednom príjemnom podniku, kam chodí hrávať skupina Náhodní pocestní. Je to rozhodne jedna z najviditeľnejších hudobných formácií na slovenskej folkovej scéne a tak som jej lídra nenechal odísť bez toho, aby som ho nevyspovedal.

V rámci cyklu Folkových večerov v Bratislave, organizovaných folkduom Oli&Lu sa priaznivcom folkovej a akustickej muziky predstaví kapela Náhodní pocestní. Podujatie sa uskutoční 28.6.2007 o 20:00 v hudobnom klube Hlava XXII v Bratislave.

Leto je uprostred svojich silných dní a tak my prichodí pozvať Vás na šiesty ročník folkového festivalu Kremnická Bašta 2006. Opäť na nádvorie Vinotéky Biely bocian do Kremnice a opäť v tretí augustový víkend, teda 18.a 19. augusta.

Už sa mi zdá skoro samozrejmosťou, že nestíham začiatky festivalov. Nie inak sa tomu stalo aj tentokrát, do Kremnice cesta ďaleká, takže na Baštu prichádzam v piatok až so začínajúcim západom slnka.

Ako dieťa som sa vždy veľmi tešil na Vianoce. Zvedavý, čo Dedo Mráz (vtedy ešte) prinesie, som neraz bol schopný rodičom rozhádzať celý byt, aby som si všetky prekvapenia úplne pokazil. Teraz som vraj dospelý, Vianoce neznášam a z toho mála, na čo mi zostáva čas, sa asi najviac teším na letné festivaly a z nich na ten mne najbližší, Vandermúzu.