Koncerty

Koniec apríla tohto roku bol na udalosti všemožné bohatý... Vyhnem sa tým pre mňa menej zásadným  („patálie“ princa Williama, či započatie majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji na našom „vaľaľe“) a kruci špagát obe tieto udalosti okresného formátu pripadli na (29.4.). Skoro by sa dalo povedať, že onen dátum tým nadobudol magický rozmer... Omyl priatelia omyl... Nebyť tretej udalosti, o ktorej sa s rezonanciou mierne zrýchleného ďatľa pokúsim rozťukať...tak by sa dvadsiaty deviaty apríl sotva zapísal do pamäti Hada...Tou treťou kľúčovou udalosťou sa stal koncert JFQ v divadle A-HA spojený s krstom ich novej 2CDs (Bezfázový stav).

Predstavovať pesničkára Eda Klenu na stránkach Folk.sk by asi bolo mlátením prázdnej slamy. V nedávnej minulosti ho bolo na bratislavských pódiach (a nie len na nich) vidieť hlavne spolu s jeho dvornou kapelou Klenoty. Včerajší koncert (28.marca 2011) v Kafe Scherz však bol iný. Edo tentokrát neprišiel s Klenotmi (kapelou), no pozval si nemenej hodnotných hostí. Na lubovej gitare (značky Sagitarius) ho vyhrávkami a sólami podporoval Martin Chrobák a na ústnej harmonike sa predviedol Edov dávny kamarát z Mikulova Aleš Řezáč.

Írsky pesničkár Tiger   (jeho írske meno tadhg sa totiž vyslovuje ako „Tiger“ ale bez „er“), ktorý už nahral svoj debutový Wax & Seal už v roku 2005 trochu prekvapivo v pivničných Freiburskej radnice, vydal na podzim minulého roku svoj najnovší tretí (druhý štúdiový) album „Fingertips of the Silversmith“.  V počiatkoch bol prirovnávaný predovšetkým k významnému pesničkárovi Jeff Buckleymu, alebo napríklad aj k ostrovným Badly Drawn Boy (v recenziách sa tiež zmienilo ovplyvnenie Johnom Lennonom), postupne si však vydobyl svoje pevné miesto na írskej scéne a dalo by sa povedať aj mimo nej. Jeho debutová doska totiž v roku 2006 vyšla prekvapivo aj v Japonsku a v roku 2009 podnikol pomerne veľké (tri a pol tisíca kilometrov dlhé) turné po USA po boku skupiny Guggenheim Grotto.

Neviem, či sa so mnou stotožníte, ale ja som mal vždy pocit, že Bratislava a folk, že to skrátka dohromady nejde. Podniky v centre Bratislavy okupovali skôr bluesové alebo jazzové kapely, underground alebo tvrdšia muzika, ale folku sa v Bratislave nedarilo. Koncertov tu bývalo ako šafránu, väčšinou tie isté kapely od našich západných susedov.

Určite mi všetci dáte za pravdu, že sa len tažko nájde vôbec lepší pocit, ako keď si človek môže občas niekde verejne zahrať, predstúpiť pred hoc aj malé publikum a podeliť sa s nimi, s každým jedným, o trocha času a priestoru, nechať hudbu len tak plynúť, bez hraníc a bez barier... je to krásny pocit, ničím nenahraditeľný, trocha ako droga, človek sa ho nevie nabažiť a priam ho vyhľadáva.

Nemôže sa stať kapele nič lepšie, ako keď jej členom tesne pred koncertom zdvihne náladu neprispôsobivá technika. Na koncerte Petra Piatka & Bandu 22. mája 2010 v nedávno otvorenom bardejovskom Jazz Rock Caffe sa síce spočiatku o elektrizujúcu a ohlušujúcu atmosféru postarali reprobedne – to však len do chvíle, kým si chalani svorne nepohnietili špice brád a nepremiestnili kombá, gitary, bicie aj picie priamo medzi pospolité publikum. Vyzeralo to tak, že nielen frontman má tentoraz hladinu adrenalínu blížiacu sa horným limitom (najmä po telefonickom vyhlásení vlastníka čarovnej nefungujúcej skrinky "veď ja som vedel, že to nepôjde..." mu všetci boli v stave čo najvrelejšie sa poďakovať za prejavenú ochotu bez predchádzajúceho upozornenia). Koncert teda vzhľadom na okolnosti chlapci odpálili zostra vyhlásením, že sú martinskou progresívnou deathmetalovou smršťou.

 V Kafé Scherz sa od jeho otvorenia dejú pomerne zaujímavé veci. Hneď na samom začiatku sa tohto priestoru zmocnil Daniel Hevier so svojím poloimprovizovaným cyklom a zaujímavými hosťami, neskôr alebo možno aj zároveň sa tam uskutočnil celý rad skvelých koncertov, za všetky spomeniem Latrino Cubano a českého pesničkára Oldřicha Janotu. Na 19. apríla 2010 pripadol folkový koncert českej pesničkárky Žofie Kabelkovej a čoraz známejšej bratislavkej kapely Mysami. Žofii sa však tesne pred koncertom stala nepríjemná vec, totiž vyhliadla si ju nejaká jarná viróza a úplne jej vyradila z prevádzky hlasivky, a preto sa na poslednú chvíľu ospravedlnila a neprišla. Jej miesto vyplnil popredný slovenský pesničkár Stano Kalman, a to dokonca vo funkcii headlinera. 

/pohľad amatérskeho sociologického psychológa na rozšantenú skupinu z piatku 30.4./
Postavy a pozorované skupiny: PP – Piatko, Roman Zábojník – Zibo, Elvis, Ľubo Šťovčík – Dvaktvar, Edo Klena – Klenotník a Klenoty: Miro Sivák (basgitara), Peter Wittner (husle), Mišo Gál (bubóny.)

Charakteristika skupiny: Na prvý pohľad vyzerá skupina vyrovnaná, bez sociologických anomálií, aj keď nezapadá do obrazu priemerného občana. Pozorovaní sa navzájom poznajú, majú rovnaké záujmy, stretli sa za rovnakým účelom, okolím sú nenápadne sledovaní z väčšieho odstupu. Všetci majú sklony k exhibicionizmu, lebo postupne vystupujú na pódium, väčšina opakovane, dokonca sa dožadujú vyjsť viackrát.

Edo Klena vojde do miestnosti, uviaže si šatku a premení sa tak v sekunde zo schopného manažéra nadnárodnej firmy na schopného posthippie rockera. Udrie prvýkrát do stratocastra a zaplní miestnosť drajvovým zvukom. To je posledná chvíľa, kedy môžete ujsť, pretože potom vám už nedá vydýchnuť.