Značka skupiny Pathetic Hypermarket Band sa rokmi hrania a poctivého nacvičovania stala symbolom zohranosti a netradičného prístupu. PHB je, ak ma pamäť neklame, v súčasnosti jedinou slovenskou folkovou skupinou, ktorá má v repertoári inštrumentálne kompozície z vlastného pera a je ich hneď niekoľko. Na martinskom folkovom pódiu predviedli Šaty vidiečanky od lídra skupiny Mária Polónyiho. Koncertné vystúpenie PHB bolo vyvážené a farebné aj vďaka tomu, že odohrali piesne od všetkých autorov skupiny. Na rad prišli piesne ako Naoko (autorka Katka Žilová a Petiar), posledná novinka – vynikajúca bosanova Bosou nohou (autor hudby Julián Ratica, autor textu Mário Polónyi) a nakoniec aj slnkom prežiarená samba Havana (autor Stano Kalman). Bolo vidieť a hlavne počuť, že skupina urobila pokrok aj po vokálnej stránke. Na konci vystúpenia zostal na pódiu už len Stano Kalman, ktorý ako samostatný pesničkár ponúkol publiku svoju, už takmer zľudovenú pieseň Superstár.

Dnes si už nedokážem presne rozpamätať na deň kedy sme sa prvý krát stretli. Mohlo to byť asi tak v roku 1988. Bol pekný, slnečný deň. Skoro ako ten dnešný, no celkom iste nebola jeseň, ale skorá jar.

Naše prvé hudobné zoskupenie - nazvané prapodivne ako aj všetky ďalšie -UDENÁČI- malo ten deň skúšku. A práve tóny gitár, flauty & kontrabasu pritiahli Rasťa ku nám na dvor.
Bol to vzťah nie na prvý pohľad, ale na prvé počutie. :-) Jednoducho sme si padli do nôty. Dnes viem, že nám ho musel "do cesty" zoslať sám boh... Ten deň sa zrodilo jedno veľké kamarátstvo a zapálila sa iskierka z ktorej neskôr bol poriadny plameň... Symbióza vzácneho a ojedinelého spojenia našej hudby a jeho textov. Z miliárd nekonečných možností, ktoré vesmír ponúka - úžasná zhoda. Že sme sa stretli (našli?) práve MY, zrovna TU a TERAZ.

Síce až na druhý pokus, ale predovšetkým vďaka neuveriteľnej húževnatosti Hanky Daubnerovej a Petra Piatka (ale aj dalších zúčastnených z neziskovej organizácie M´ART´IN-centrum kultúry, n.o., Slovenskej televízie i z radov samotných pesničkárov) sa podarilo zrealizovať asi najvýznamnejšiu udalosť tohoročnej slovenskej folkovej sezóny. Aj keď pôvodné ambiciózne plány na plnohodnotný dvoj- až trojdňový festival a niekoľko paralelných scén bolo treba zredukovať na nevyhnutné minimum, nakoniec sa organizačný štáb zhodol na tom, že treba aspoň nejako začať...  Úvodný ročník teda dostal označenie „nultý“, nech je na čom stavať a potom sa už uvidí...

Kto tam bol, zažil atmosféru aj squelé výkony a za pár jurášov si vypočul kopu muziky. A pre tých, čo sa rozhodli neprísť pozrieť, aspoň pár slov o tom, čo sa dialo.

Pesničkári Ivan Had Weiss a Rado Radiar Tiňo boli svojou tvorivou i pódiovou spoluprácou známi už veľmi dlho. Hoci dodnes vystupujú (ak na to príde) stále aj samostatne, akoby obaja dávali prednosť svojej domovskej skupine Mysami, ktorá sa po niekoľkých rokoch a niekoľkých personálnych zmenách dopracovala k celkom stabilnej zostave. Zaujímavý je tiež fakt, že hoci (až na Hadovu magnetofónovú nahrávku Tichá pošta, určenú prevažne okruhu kamarátov) Radiar i Had hrajú ako pesničkári pomerne dlho, k štúdiovke sa dostali až ako členovia Mysami, začiatkom októbra 2009. Ešte teplú ligotavú placku mi priniesli na festival Folk Martin a vo mne sa premiešala radosť so zvedavosťou.

Tak chalanov z tejto bandy poznám a potešilo ma,že sa po 15 rokoch zase stretajú a chcu vystúpiť na festivale v Prievidzi.Mám aj ich jeden album a sú na ňom skutočne sLOVEnské hudobné skvosty a stále to je škoda,že sa ta ich miúzik stratila a nikde sa nehraje,leda tak na Rádii Longhorns.Takže Zabudnutí pochádzajú z malej preslávenej dedinky Tužina,kde sa kona niekoľko rokov super festival a je to pár km od Prievidzi a ešte menej od Nitrianského Právna.

"Doplna fľaša, prítomnosť je naša a dvíhajú hlavy zabudnutí..." - tak sa spieva v piesni Zabudnutí od kapelky Zabudnutí, ktorá úspešne pôsobila začiatkom 90-tych rokov na slovenskej hudobnej scéne.

Na otázku Čo to je folk?  odpovedzme priliehavým citátom pesničkára Klimenta Ondrejku z legendárnej skupiny Prešporok: „...folk nie je len hudobný žáner, ale aj spôsob myslenia a tiež spôsob života. Oficiálne sa folk vždy kládol kamsi na okraj hudobného života a ak sa dostal k poslucháčovi cez médiá, tak vždy dobre preosiaty, vymytý a bledý... Mnohí odvážni "folkeri" po časoch útrap "prestúpili" na iné koľaje, priamejšie a rýchlejšie.“ (PREŠPOROK: Kalendár tvárí, OBKaSS II, 1990.)

To sú skúsenosti z obdobia totality, keď folkoví pesničkári boli súčasťou nežiadúcej produkcie, z oblasti alternatívnej kultúry. 

Dnes je na mieste skôr iná otázka - Aký je a čím žije slovenský folk dnes? Na to, tiež priliehavo, odpovedá s potuteľným úsmevom pesničkár Edo Klena, v jednej z častí z filmového cyklu „Pesničkári slovenskí“, ktorú uvádzala Slovenská televízia v rokoch 90-tych, po Nežnej: „...myslím si, že vždy bude o čom spievať... ak už o ničom inom, tak aspoň o tej  nehe našej... slovenskej...“

Ľubo Puki Wagner ťa v istom čase prizval aj do pesničkárskeho spolku o ktorom viem, žiaľ, iba toľko že sa volal Prvá pesničkárska úderka. Mohol by si nám povedať čo to vlastne bolo?

Fungovali tam vtedy Mišo Recký z Brezna a Jano Milan z Pohorelskej Maše a chodievali po Slovensku po nejakých festivalíkoch a súťažiach. Ľubo mal v tom čase Folkparádu na rádiu Lumen čo znamenalo aj mnoho kontaktov. My sme sa stretli v klube Hudobroň v Liptovskom Mikuláši a tam ma oslovil a spýtal sa či by sme nemohli chodiť hrávať spolu ako partia. Tak ma "adoptoval", ako to on hovoril, do pesničkárskej úderky. Momentálne je to veľmi prispaté. Ľubo už nepracuje v rádiu Lumen a ja neviem čo sa deje. Viem, že chce 17. novembra zorganizovať nejaký festival v Banskej Bystrici. Má sa to volať Popapuli ale to je všetko čo viem.

Ľubo mi akokeby ukázal cestu a on ma povodil po všetkých tých festivaloch, dotiahol ma na drotáriu, boli sme na Dudinskej stope, na Porte. On je ten človek ktorý ma tak potiahol.

Janko Majerčík (1969) sa na folkových pódiách, na rozdiel od väčšiny slovenských pesničkárov, objavil len pred pár rokmi a takmer okamžite sa dostal do povedomia. Pomohla mu v tom nielen originalita formy i obsahu jeho piesní ale hlavne presvedčivosť s akou ich dokáže interpretovať. Inšpirovaný slovenskosťou v tom najpôvodnejšom zmysle slova, životom v rázovitej oblasti, na dedine, prírodou a čistotou ducha je totižto nielen človekom, ktorý si s touto tématikou vie originálne poradiť, ale tiež človekom, ktorému to ani na chvíľku nemáte problém uveriť. Na svojom konte už má 2 albumy, tretí snáď uzrie svetlo sveta do konca tohto roka. Pravidelne si odnáša ocenenia zo súťažných prehliadok a festivalov a svoje miesto má aj v encyklopédii Folk na Slovensku. Napriek tomu všetkému vás počas rozhovoru s ním najviac uchváti neuveriteľná pokora.

Sympatická česká pesničkárka Žofie Kabelková sa ukázala na Lodeničiarskom pódiu opäť po roku. Predpokladalo sa, že so sebou prinesie aj svoje čerstvé, v poradí tretie CD, ktoré pred nedávnom donahrávala a na ktorom sa opäť hudobne podieľal aj známy huslista Stano Palúch. Ako však veľa vecí v tejto dobe, aj Žofkine CD musí ešte chvíľu počkať než sa dočká oficiálneho uvedenia do života. Samotné vystúpenie bolo pohladením na duši. Jednoduchá, no pritom precízna hra na gitaru, zvonivý usmiaty spev a skvelé texty sú Žofiinou cennou devízou, ktorú poslucháči vždy radi kúpia. Oproti Jane Šteflíčkovej, ktorá hrala pred ňou, Žofka pôsobila trochu intímnejšie a menej živelne, no určite nie nezaujímavo. V recitáli sa objavilo pár nových piesní, ktoré som ešte nemal možnosť počuť (zrejme novinky z pripravovaného albumu) a rád konštatujem, že je to znovu posun vpred. 

Z piatka na sobotu som si našiel miesto a dokonca aj čas aspoň na štyri hodiny spánku. Lenže celú noc výdatne pršalo a bubnovanie dažďa na podlahu hotelového balkóna prerušovalo moje už i beztak krátke a biedne driemoty. Napriek tomu som bol po celý zvyšok dňa v dobre nálade, pretože najlepší životabudič nie je káva ani acidko ani pivo (hoci inokedy by som sa bol hádal) ale živá Kefova textáreň. Dať dokopy rýmovacie bunky, naštartovať predstavivosť, tvorivosť a originalitu aspoň do takej miery aby som poskladal text za ktorý by som sa nemusel pred ostatnými hanbiť, to chce celého človeka. Takže chcel - nechcel, musel som. Akurát sa mi celkom nepodarilo nepourážať známeho českého pesničkára. Soráč, Honzo, ale keď s tebou je taká sranda.

Obzrieť sa okolo seba, vidieť tváre spokojných ľudí, nadýchnuť sa, vo vzduchu cítiť vôňu tých najlepších langošov na svete, počuť spev, túžiť po každej troške vody, nechať sa obliať fešnými mladíkmi v hasičských vozoch. Byť na niečo cez 48 hodín súčasťou mesta.

Dnes krátko po polnoci sa na webových stránkach československej hudobnej súťaže Balbínova poetická písnička objavil zoznam semifinalistov - nájdete ho aj pod týmto článkom. Postupujúcim hudobníkom gratulujeme!

Milí naši čitatelia, je to už deväť rokov čo vám viac či menej pravidelne poskytujeme spravodajstvo z prostredia slovenskej folkovej hudby a všetkého čo sa oň obtrie. Je to už poriadne dlhá doba a my sa z toho v redakcii veľmi tešíme a radi by sme sa o túto radosť podelili aj s vami. Ako to s Folk.sk začalo to opisovať nebudem - už sme o tom písali niekoľkokrát. Radi by sme sa ale pochválili tým, že v roku 2009 sa nám podarilo dostať sa do prvej desiatky slovenských hudobných webov a že je na spadnutie plodná spolupráca so sme.sk.

Internetové priekopníctvo sme.sk je nám veľmi blízke - nakoniec aj my sme v tej našej folkovej oblasti v podobnej pozícii. Oslovili sme ich teda s ponukou spolupráce a súhlasili. Je to vec výhodná pre obe strany a najmä pre žáner ako taký, pretože ak to výjde, bude sa nám dariť popularizovať ho ešte viac, čo je vlastne naše poslanie. Viac vám prezradíme keď to bude hotové - musíme to ešte poriadne technicky dojednať.

Len druhý krát sme trávili posledný prázdninový víkend na festivale Lodenica. Kým minulý ročník bol  pre našu rodinku skôr odreagovaním sa kempovaním  a popritom započutí nejakej pohodovej muzičky bez pubertálnych výrastkov . Už vlani ma osobne bavilo pohybovať sa na komornej scéne a pokukovať po zaujímavých ľudkoch a počúvať texty, ktoré chytia za srdce, rozosmejú alebo hovoria o krutej realite.

Niektoré sny sa plnia síce neskoro a v čase, keď už človek v ich naplnenie ani nedúfa, ale nakoniec sa realizujú. Pre mňa bol jedným z takýchto dlho nesplnených snov zažiť koncert Leonarda Cohena, jedného z pesničkárov, ktorí ma  priviedli k folkovej hudbe, k hraniu i skladaniu pesničiek. Suzanne, ale najmä Sisters of Mercy a Partisan boli pre mňa zjavenia a prvými lekciami folku.

Prvý deň festivalu býva vždy výnimočný. Očakávania, či všetko bolo pripravené tak ako má byť, či nebude napríklad vďaka vyššej moci meškať niektorý z účinkujúcich a či bude všetko podľa plánu sa organizátorom preháňajú hlavou. Nebolo tomu inak ani v mojom prípade. Mal som na starosti dramaturgiu a organizáciu Komornej scény jedenásteho ročníka festivalu Lodenica. Pri zostavovaní programu bolo potrebné prihliadnúť na niekoľko obmedzení, z ktorých spomeniem to hlavné - nižší objem finančných prostriedkov, ktoré sa tento rok podarilo zabezpečiť. Darmo raz, globálna kríza aj na tomto poli ukázala svoju silu. Program sa však podarilo dať dohromady a tak nakoniec nič nebránilo tomu, aby sa vo štvrtok 27.augusta 2009 otvorili nielen brány festivalu, ale aj veľkokapacitný stan komornej scény, ktorá otvorila svoju náruč už po piatykrát.

S príchodom Eda Klenu sa Komorná scéna zmenila na Nie až tak komornú scénu a počas jeho koncertu aj poriadne zaplnila. Klenoty, teda jeho spluhráči už nie sú dvaja ale traja - pribudol huslista a rockový zvuk tak dostal sólový nástroj, čo je skvelý ťah. Rozbalili to poriadne od prvej pesničky. Edo sa netrápi nad komplikovanými kompozíciami, riadi sa heslom "Řekni co máš na jazyku a táhni do prdele" a táto jednoduchosť má za následok to, že v podobnej zostave sú jeho veci veľmi nabité a dynamické, majú až punkový nádych (čo si osadenstvo zaplneného stanu poriadne užívalo). Edo sa ale nezaprie ani ako folkáč a to najmä pri uvádzaní piesní - (dô)vtip, spontánnosť a vkus sú slová, ktoré mu nie sú cudzie. Pre mňa osobne vrchol dnešného dňa.

Piatok 28. augusta pre mňa nezačal práve najšťastnejšie. Vďaka celkom krátkemu času na prestup som v Liptovskom Mikuláši nestihol rýchlik a tak som si počkal asi dve hodiny na ďalší. Napriek tomu som pravdepodobne prišiel príliš skoro - po kyvadlovej doprave nebolo na piešťanskej stanici ani stopy. Úsmev na tvári mi vyčaroval len postarší pán pýtajúc sa ma či idem na festival Pohoda. "Tesne vedľa", povedal som si viacmenej pre seba. Mojim cieľom bol festival iný - Lodenica, ktorá sa v piešťanskom ATC rovnakého názvu tento rok konal už jedenásty krát. Ešteže existujú taxíky.

 Tento rok som sa konečne prvýkrát vybral na Pohodu. Bolo to hlavne vďaka mojim priateľom, ktorí mi Pohodu opísali ako časopriestor, na ktorom každý rok určite objavia pre nich niečo doposiaľ nepoznané. Rozhodol som sa teda, že tento rok mi hudobné povinnosti túto akciu neprekazia a podarilo sa. Nebudem sa tu rozpisovať o tragickej udalosti, o ktorej už bolo toho popísaného viac než dosť. Zamerám sa na môj osobný hudobný objav z Pohody. Bola a dodnes ním aj je britská skupina Tunng. Mal som možnosť zažiť ich v ČSOB aréne v piatok večer 17.júla 2009 v čase od 21:00-22:00.