Trojka Zuzany Homolovej

Síce až na druhý pokus, ale predovšetkým vďaka neuveriteľnej húževnatosti Hanky Daubnerovej a Petra Piatka (ale aj dalších zúčastnených z neziskovej organizácie M´ART´IN-centrum kultúry, n.o., Slovenskej televízie i z radov samotných pesničkárov) sa podarilo zrealizovať asi najvýznamnejšiu udalosť tohoročnej slovenskej folkovej sezóny. Aj keď pôvodné ambiciózne plány na plnohodnotný dvoj- až trojdňový festival a niekoľko paralelných scén bolo treba zredukovať na nevyhnutné minimum, nakoniec sa organizačný štáb zhodol na tom, že treba aspoň nejako začať...  Úvodný ročník teda dostal označenie „nultý“, nech je na čom stavať a potom sa už uvidí...

Kto tam bol, zažil atmosféru aj squelé výkony a za pár jurášov si vypočul kopu muziky. A pre tých, čo sa rozhodli neprísť pozrieť, aspoň pár slov o tom, čo sa dialo.

Na otázku Čo to je folk?  odpovedzme priliehavým citátom pesničkára Klimenta Ondrejku z legendárnej skupiny Prešporok: „...folk nie je len hudobný žáner, ale aj spôsob myslenia a tiež spôsob života. Oficiálne sa folk vždy kládol kamsi na okraj hudobného života a ak sa dostal k poslucháčovi cez médiá, tak vždy dobre preosiaty, vymytý a bledý... Mnohí odvážni "folkeri" po časoch útrap "prestúpili" na iné koľaje, priamejšie a rýchlejšie.“ (PREŠPOROK: Kalendár tvárí, OBKaSS II, 1990.)

To sú skúsenosti z obdobia totality, keď folkoví pesničkári boli súčasťou nežiadúcej produkcie, z oblasti alternatívnej kultúry. 

Dnes je na mieste skôr iná otázka - Aký je a čím žije slovenský folk dnes? Na to, tiež priliehavo, odpovedá s potuteľným úsmevom pesničkár Edo Klena, v jednej z častí z filmového cyklu „Pesničkári slovenskí“, ktorú uvádzala Slovenská televízia v rokoch 90-tych, po Nežnej: „...myslím si, že vždy bude o čom spievať... ak už o ničom inom, tak aspoň o tej  nehe našej... slovenskej...“