Blogy

Po dlhšej dobe som sa prehrabal servermi folkových muzikantov, festivalov a podobne a s "radosťou" som zistil, že sa za tých pár mesiacov, čo som do nich nenakukol, sa vôbec nič nezmenilo.

S kalendárom akcií na našom webe sme sa naozaj vyhrali, chceli sme aby čo najlepšie plnil jeho základné poslanie a taktiež zapadol do tohto webu ako ďalší zo zdrojov informácií, aby nebol len oddelenou entitou. Množstvo akcií v ňom jasne vypovedá, že sme urobili dobre.

Neviete ako to robia všetky tie hviezdy že ich organizátori pozývajú do hlavného večerného programu? Neustále pracovanie na sebe, zlepšovanie spevu, textov, hry na gitaru? Ale kdeže! Stačí si podať inzerát! :-)

„Máte krásny hlas. Človek by sa hneď do vás zamiloval!“ zaštebotala mi čerstvá majiteľka môjho CD. Ostal som stáť v pomykove, toto nepočúvam často. Teda vlastne..., výraz krásny hlas použila jedna fešanda aj nedávno po našom koncerte. Dovetok o možnosti rýchlo sa zamilovať vynechala. Čo je dobre, lebo som frajerke sľúbil, že budem dobrý chlapec, takže tento druh informácií je pre mňa takpovediac zbytočný. Iba čo ma rozptyľuje na ceste k zaslúženému odpočinku v sedačke z mäkkého nebeského obláčika - miesta vyhradeného pre napravených hriešnikov.

Hudba človeka zjemňuje. Teraz nemyslím schopnosť vyroniť slzu pri emotívnej scéne s Penelope Cruz v Nehýb sa. Myslím fyzicky. A keď vravím fyzicky, myslím pri tom na ruky. Menovite na prsty. A úplne exaktne, na nechty.

Vždy keď idem v nedeľu podvečer na nákup do Billy, prechádzam okolo Domu viery. Z jeho útrob sa každý týždeň o takomto čase ozýva spev rómskej kresťanskej kapely. Aleluja, s prízvukom na tretej slabike, plus nejaké slová, ktoré neviem reinterpretovať. Stále jedna a tá istá pesnička, ten istý refrén v nekonečných opakovaniach.

Včera (štvrtok 23.apríla 2009) bola konštelácia hviezd obzvlášť priaznivo naklonená koncertným aktivitám. Priamo v Bratislave sa v tom istom čase konali dve akcie, nad ktorými som rozmýšľal, že by som si ich rád pozrel. Prvým bol koncert Karla Plíhala v MsKS na Vajnorskej, druhou bola Pocta Zuzane Navarovej skupinami Neřež a Sanyland v DK Ružinov. Keďže som mal včera chuť na trošku rezkejšiu muziku, vybral som sa do Ružinova, aby som si spolu s už spomenutými skupinami uctil Zuzku Navarovú pri príležitosti jej nedožitých 50tych narodenín.

Neveril by som...

14. marca 2009, Bratislava, cestujem k známemu, u ktorého plánujem prespať a z rádia mi masírujú mozog  kandidáti na prezidenta, pekne jeden po druhom. Môj známy má návštevu... Teší ma, Adriana... Ahoj, Ľubo... Pekný večer... jedna... dve... tri fľaše vína...

Vyšli sme si všetci na prechádzku. Neskôr už za tmy schádzame z Koliby, zo Slamenej Búdy úzkou cestou a vedieme rozhovor o všeličom... Poznáš nejakých slovenských pesničkárov?... Ani nie, osobne nie, ale viem, že u vás v Poprade máte napríklad Števa Šantu, poznáš ho?... Števa poznám, hrala som v jeho videoklipe takú lekárku, ktorá ho počúva fonendoskopom, ale to už je strašne dávno, dávali to v Pesničkároch slovenských Často ho vidievam kráčať popod naše okná... Čože?! To vážne?... No. Poznáme sa už dlho, býva neďaleko...

Ak by boli ľudské príbehy rôznofarebnými nitkami, dalo by sa očakávať, že z nich nejaká neznáma sila utká obrovský pestrofarebný nástenný gobelín s rozkvitnutými záhradami, kde nad pitoresknými fontánami kryštálové aerosóly vody rozložia denné svetlo a zaodejú tancujúce víly do dúhových šiat. Ale život, roztopašné prerastené dieťa s úškľabkom satyra, sa rád s ľuďmi zahráva, nedbá estetických pravidiel ani vkusu, cudzie mu je krásno aj harmónia a nakoniec dielo vyzerá ako veľký uzol, nezrozumiteľná packanica spod rúk slepca s krivými prstami.