Blogy

Bol som na tom koncerte a bol to najlepší koncert aký som zatiaľ kedy zažil. Spievala o dušu ako to len ona vie a bolo to celé strašne silné a ja som musel tancovať naplno už úplne od začiatku lebo by som sa bol asi zbláznil. A usmievala sa a chodila blízko k nám a svoj detský hovorený prejav striedala s neuveriteľným speváckym. Šialené ako sa vie vykričať až zospodu duše a potom tým jej hlasom päťročného dievčatka povedať "It's f***ing amazing!" A jej hudba, tá sa dokáže zamotať do vlasov ako tisíce malých ligotavých papierikov, dokáže mi búchať po chodidlách zospodu a ovládať moje ruky ako bábkar svoju marionetu. Ona sa nehrá s tónmi a melódiami, je ďalej ako všetci ostatní, ona pracuje so zvukom a robí to úplne že takto: najlepšie na svete.

Je to už pár rokov, čo som sa rozhodol venovať sa hudbe aktívne. Spočiatku len nesmelo a sporadicky, no časom sa z koníčka stala závislosť. Iste poznáte prípady ľudí, ktorí prepadnú svojej vášni a sú ochotní na svoj koníček vynaložiť nemalé prostriedky. Medzi hudobníkmi je takto postihnutých ľudí veľmi veľa. U mňa to tiež začalo nenápadne a pozvoľna, no ako som hudobne rástol, uvedomoval som si, že na „takú kvalitnú hudbu“ predsa potrebujem tomu adekvátne (teda samozrejme špičkové) vybavenie. Tak som sa chtiac-nechtiac dopracoval aj rozhodnutiu kúpiť si svoj prvý vlastný mikrofón. Každý spevák predsa má mať svoj vlastný mikrofón.

Dnes som sedel na hoteli, čítal som si nejaké články na internete keď tu zrazu požiarny poplach. Ten zvonec bol rovno nad mojimi dverami. Vyšiel som teda poslušne z izby, nebral si so sebou žiadne osobné veci, presne ako sa to má robiť a zhromaždil som sa na parkovisku pred hotelom. Sám. Nechápem - keď už nie strach z ohrozenia života tak ten zvonec mal všetkých ostatných vyhnať von. Tak som si teda zapálil cigu a premýšľal nad zmyslom cvičných požiarnych poplachov, ktoré sme mali v mojom predchádzajúcom zamestnaní takmer každý týždeň.

Tak som konečne doprogramoval a nahodil na Folk.sk čosi, čo môžme nazvať pokusnou fázou nového kalendára. V zmysle sľubov, ktoré sme vám dali keď sme spúšťali novú tvár tohto portálu má samozrejme ambície stať sa najlepším a najužitočnejsím kalendárom svojho druhu (pripomienky k nemu pokojne hádžte ako komentáre k tomuto článku). Lenže sa tie ambície dosť blbo plnia po nociach keď treba ráno vstávať do práce, tak sa vám ospravedlňujem za tú nie celkom stopercentnú robotu.

Jana Šteflíčková – jedna z najvýraznejších osobností českej folkovej a pesničkárskej scény (držiteľka Krtečka Zahrady 2006), herečka a pesničkárka s prezývkou Janis Joplin, ktorú získala ako jedna z jej najvernejších imitátoriek. Možno ju tiež ľahko stretnúť na doskách divadla Ypsilon, ako speváčku v jazzových kluboch, alebo hoci aj na veľkých FTCB+neviemeštečo festivaloch.
Janu na českej pesničkárskej scéne vnímam ako rozštiepený samorast. Jej pohyb je vymedzený samozrejme pesničkárstvom - do folku a prejavom - k jazzu, bluesu, latinu, tangu, k šansónu, či dokonca ku kabaretu a divadelnému expresionizmu, za čo do veľkej miery samozrejme vďačí aj kapele, veľmi dôsledne vyskladanej prevažne z jazzových muzikantov.

Katkin článok v ktorom krásne zrecenzovala najnovší album Josého Gonzáleza ma tak navnadil na jeho muziku, že som hneď začal pátrať či tento švéd s argentínskymi koreňmi nemá niekde na okolí aj živé vystúpenie. Dnes si vravím že to bol skvelý nápad, pretože londýnsky koncert bol na pláne už o pár dní. Zadarilo sa mi aj v internetovej dražbe oficiálne vypredaných lístkov a tak sme si v piatok 12. apríla mohli dať s Ostrovankou jedno obligátne predkoncertné pivko v príjemnej krčmičke hneď vedľa Shepherd's Bush Empire, kde mal José v ten večer hrať.

Ďeň prvý.
Do dažďa vyhrnutá kapucňa a vonku sneží. Či čo... Dobré skóre na stredu, dopravná zápcha trvá iba pol hoďku. Zvoní telefón a v ňom cudzí ženský hlas, čo po mne chce rodné číslo. Sanitka práve zrazila cyklistu, oblial som sa kávou a na dôvažok sedím uprostred miestnosti, v ktorej je priveľa kvetov. Vyhýbam sa odpovediam a myslím na knihu, ktorú som v dočítal v aute. Nevydarený záver to bol. A ešte na vybitú baterku v hodinkách.

Sedeli sme si takto v kaviarni s jednou českou pesničkárkou, pili sme kávu a písali pesničku. Taký nasprostastý, sebaironizujúci kuplet o pesničkároch.
V každej slohe sme chceli mať popísaný iný „druh“ pesničkára.
Od zamilovaných romantikov, cez depresívnych „temnomilov“, humoristov, výletníkov, snílkov a protestantov až po hĺbavých filozofov a melancholických podivínov. Pesničku sme samozrejme nedopísali. Že prečo?

Stretli sa v uliciach Dublinu. On hral na gitaru ale predtým sa ešte trochu zadýchal, keď naháňal zlodeja, ktorý mu chcel ukradnúť beztak biedny zárobok. Jej sa páčila jeho pesnička a chcela mu prispieť, ehm, biednou sumou. On bol preto trochu nepríjemný - zdalo sa mu, že ho v tej chvíli celý svet bije. Opak bol pravdou.

Ktovie akoby sa príbeh posunul ďalej, nebyť jej pokazeného vysávača, ktorý jej on, čoby pomocník v otcovej dielni, prisľúbil opraviť. A tak sa stretnú opäť a je dosť bizarné ako idú mestom a ona ťahá za sebou ten elektrospotrebič ale film sa prehupne do správnej polohy keď navštívia hudobniny, kam si ona chodieva zahrať na klavíri a prvýkrát si zahrajú spolu jednu z jeho piesní a začnú spolu kamsi padať. Falling Slowly.

Verím, že každému aspoň trochu zvedavému priaznivcovi akustickej hudby a folku zvlášť je švédsky pesničkár s argentínskym pôvodom José González známy. Nedávno sa mi do rúk dostal jeho v poradí druhý, v septembri minulého roku vydaný album „In Our Nature“, ktorým potvrdil, že za úspechom debutu „Veneer“ či skladby „Heartbeats“ stojí predovšetkým jeho výnimočná osobnosť autora a interpréta v jednej osobe a mne osobne veľmi príjemne spomalil až zastavil dych.