Folkovanie pod Skalkou po trinásty krát

Posledný júlový víkend tohto roku patril na Liptove už slušne zabehnutému festivalu Folkovanie pod Skalkou. Novinkou tohto ročníka bola druhá, komorná scéna v miestnej Čajovni za siedmimi horami, kde sa predstavili najmä pesničkári. Do nej som v piatok doobeda, potom ako som sa vrátil z nočnej smeny, musel z (našťastie neďalekého) Centra voľného času Lienka nazvlákať aparatúru, vyskúšať ju a pripraviť na sobotňajší večerný koncert. No a kvôli tomuto všetkému som proste na piatkový večerný program na hlavnej scéne (začínajúci o 17:00) zaspal.

Nádielka v piatok

Neprišiel som však príliš neskoro a tak som stihol úvodné slovo zástupkyne mestkého úradu a stihol som i uvesť prvú skupinu, alebo lepšie povedané duo. Košický Oregon, ako možno viete, sa "špecializuje" výhradne na pesničky Honzu Nedvěda a nimi sa im podarilo na úvod festivalu navodiť celkom príjemnú atmosféru. O jej udržanie sa ďalej postarali stupavskí Odušu, ktorých som kvôli povinnostiam nemohol počúvať celkom pozorne, no neušli mi zaujímavé "rozdychy" ich hráča na svojpomocne vyrobené píšťaľky. Od bratislavského Kofeinu som sa pred koncertom dozvedel že hrajú fetiš-folk, ktorého charakteristickým prvkom je, podľa videného, že sa minimálne pri jednej piesni mužské osadenstvo do pol pása vyzlečie. Hudobný výkon ináč klasicky odlišný od desiatok kapiel s podobným nástrojovým obsadením. Originalita im teda nechýba, chcelo by to ale ešte trochu výraznejší spev. Na Nestíháme som sa veľmi tešil, pretože hoci som o nich počul rečí až až, naživo som ich zatiaľ nevidel. nemôžem si pomôcť a dúfam, že sa za to na mňa chalani nenahnevajú, ale českí Simon and Garfunkel tlačilo sa mi na jazyk po celý čas ich vystúpenia. Veď i raz ktosi kdesi o nich napísal, že je to duo, pri ktorom neoriginalita vôbec nevadí. Alebo niečo v tom zmysle. Zdá sa mi ale, že ich vystúpenie bolo poznačené obmedzenými možnosťami/schopnosťami tohtoročných zvukárov.

Záverečný večerný program otvorili Marián a Martin Geišbergovci so skupinou UMK. Marián Geišberg čoby pesničkár je záležitosť pre ozajstných fajnšmekrov - jeho piesne ani spôsob prejavu neulahodia masám. Podobne na tom bude i UMK s Martinom Geišbergom - jedná sa o pocitovú muziku plnú improvizácií rodiacich sa priamo na pódiu, ak som správne pochopil ich poznámky krátko po koncerte. A nesmiem zabudnúť na Martinov skvelý hlasový prejav.

Poslednou kapelou tohto večera bol prešovský Malý princ so svojou nádielkou autorských piesní i upravených ľudoviek. Skupina to početná, zvuk mohutný, pesničky často skočné a tak sa hádam i tancovalo - neviem. Unavený pobral som sa nočným mestečkom domov aby som nabral síl na ďalší deň. Plán môj prekazila obľúbená krčma a tak som si tej noci nakoniec zatancoval i ja.

A sobotňajšia ponuka

V sobotu sa mi podarilo vstať podstatne lepšie ako v predchádzajúci deň a v areáli pod Skalkou som bol včas. Celým priestorom rozvoniaval guláš, ktorý tam varili štyri skupiny - súťažiaci v majstrovstvách sveta vo varení gulášu. Výborný nápad, skvelá realizácia a fantastické výsledky. Podobne ako Had (Ivo Weiss) na začiatok festivalu - málokto dokáže rozpumpovať publikum tak ako on. Správny mix skladieb na zábavu i počúvanie a veľmi špecifický prejav medzi pesničkami. Po ňom nasledoval pesničkár slovensko-český, Luky Lukáč. Luky je slovák ale žije v Prahe odkiaľ k nám i pricestoval. Jeho pesničky sú pokojnejšie a prejva kultivovanejší, veľmi pokojný. Zaujať publikum na festivale sa mu určite nepodarí tak ľahko ako hadovi ale v klube to už všetko v poriadku, ako sme sa presvedčili neskôr večer.

Peťo Piatko hrá teraz s Romanom "Zibom" Zábojníkom a je to skvelá voľba - ich synergický efekt je skvelý. Na pódiu pod Skalkou dali prítomným ochutnať zo svojej tvorby, naplno to rozbalili večer, v komornej scéne v Čajovni za siedmimi horami, podobne ako všetci ostatní pesničkári (o tom v inom článku).

Dúfam, že nikoho neurazím keď napíšem že oravské Alibabky sú akýmisi nasledovníčkami skupiny Kamienok. Pamätáte si, nie? Mladé baby hrajú country. Pripadá mi to ako keď som kedysi, štvrták na základnej škole, chcel na okresnom kole súťaže Hviezdoslavov Kubín recitovať báseň Mor ho!. Učiteľka mi vtedy vysvetlila, že môj mladý, jemný hlások by asi nebol celkom to pravé pre túto revolučnú, buričskú báseň. Asi ako keď dvanásťročné dievčatá spievajú piesne (napríklad) Michala Tučného.

Arccus mal minulý rok jednu speváčku a tento rok dve, iné. Piesne tradične postavené na prepracovaných aranžmánoch, čo ale značne poznačilo ich dĺžku a kvôli nej zase klesala pozornosť publika, zdá sa mi. Paľo Malovec postavil dobrú kapelu, Orbusáci Juraj a Ľuboš si v nej očividne hovejú a baví ich to, akurát tiež neviem či sú pre nich takéto polhodinové vystúpenia na festivaloch, keď počas nich ťažko zaujmú publikum a navyše stihnú zahrať menej pesničiek ako ostatné kapely. Možno by to chcelo nejakú odrhovačku (ak dovolí hrdosť).

Po vystúpení tejto skupiny, alebo lepšie povedané ešte počas nej som sa odobral z areálu do Čajovne za siedmimi horami, kde sme tento rok usporiadali komornú scénu pre pesničkárov. Zvyšný program pod Skalkou som teda už nevidel, ale snáď sa nájde niekto kto tam bol a napíše o ňom.