Recenzia

Zaiste ste to už zažili... Dostala sa Vám do rúk CD, ktorú ste z prehrávača nevedeli dlhšie vytiahnuť, a nebolo to tým, že by sa Vám dvierka do prístroja zasekli...
Nie, pretože ste sa na ňu namotali...
Najskôr na jednu, dve zo skladieb z nej...
Neskôr aj na väčšinu zvyšných zo pesničiek.
Toto sa mi stalo pred pár dňami...
Ste zvedaví o akú (a koho) CD sa jedná?
Ide o album „Než nám krídla pristrihnú“ od bratislavskej formácie Rolničky.

Tá paralela sa mi neodbytne natíska. V Edovom príbehu niečo zo zarputilosti Franka Zappu určite je. Veľký ironizátor Frank, odchovaný škandalóznou Amerikou, v mladosti divoko experimentoval. Potom dorástol k brutálne kvalitnému inštrumentálnemu veľkokapelovému jazzrocku, aby nakoniec, ako zrelý muzikant, dokonvergoval k jednoduchému popovému formátu v hitovke Bobby Brown. Táto jednoduchosť sa ukázala ako najúčinnejší nosič jeho krutej ironizácie. Až tu si ho Amerika naozaj všimla. A zasmiala sa...

Folk zahŕňa, okrem iného, aj podmnožinu pesničiek, ktoré si ľudia spievajú. Síce čoraz menej, ale ešte stále aspoň občas na zopár spriaznených duší človek narazí. Spievajú sa pesničky, ktoré nás pobavia, povzbudia a najmä v ktorých nájdeme sami seba. Ich prostredníctvom hovoríme za seba niečo, čo sformuloval autor. Pesničky, ktoré nám dávajú dosť dôvodov, aby sme si ich spievali, skutočne dokážu pohnúť svetom. Či už ide o  magickú pieseň “Holubí dům”, Krylovho “Anděla”, “Za svou pravdou stát” od Spirituál Kvintetu, alebo hoci “Blowing in the wind” od Dylana, všetky majú v sebe čosi, čím nás oslovili.

 Edo Klena patrí k najosobitejším hudobníkom (nielen) folkovej či folkrockovej scény. Nič na tom nemení fakt, že z rozhlasu či televízie nám každodenne servírujú iné mená.

Ostrov: Prach

 Táto recenzia je z druhu článkov, ktoré si sám pre seba pracovne (a s určitou mierou výčitiek) nazývam Recenzia-na-album-o-ktorom-som-vždy-chcel-napísať-ale-nikdy-som-na-to-nemal-čas. A zároveň aj hneď z úvodu prehlasujem, že aj keď asi neexistuje úplne objektívna recenzia, táto bude výsostne subjektívna. To len aby som sa vyhol prípadným atakom a obvineniam z ignorantstva...

Naozaj sa nepovažujem za znalca Števovej tvorby - až tak často sme nehrali na rovnakých akciách a jeho nahrávky sa mi dostávali do rúk a do uší skôr sporadicky.

Luxusnou cestou sa mi dostal do rúk v poradí štvrtý štúdiový album bratislavskej formácie Pathetic Hypermarket Band. Zadarmo, pekne do ruky od pani poštárky. Štvorka, s názvom Bosou nohou, vykročila s hrdým prívlastkom - prvý oficiálny. Srdečne gratulujem. Každý luxus ale niečo stojí. V tomto prípade to na oplátku vyriešim napísaním nasledujúcich riadkov. A nazvime to kľudne recenziou. Urobím to aj napriek tomu, že som ich verným fanúšikom a celé osadenstvo kapely sú moji priatelia. Ponechám jednoducho na čitateľovi, nech sa s tým vysporiada ako chce.

Najnovšie dvoj-CD najdlhšie existujúcej kapely Jednofázové kvasenie s názvom Bezfázový stav sa mi dostalo do rúk na jednom jesennom koncerte na Patrónke. Na kapelu v takomto úctyhodnom veku (myslím že to už bude vyše 40 rokov, ale to sa samozrejme neprezrádza) je takéto množstvo materiálu na jeden šup skôr výnimočný jav. Preto som bol zvedavý, čo na nosiči s pekným obalom aj bookletom nájdem.

Už je to nejaký ten piatok, čo kapela JFQ (teda Jednofázové kvasenie) potešila svojich fanúšikov, ktorých je hojne...(dôkazom toho bola trebárs len bratislavská vzorka, ktorá bez rezervy zaplnila divadielko A-Ha na Školskej ulici v piatok 29.4.2011.) novou CD plackou... Hej, nahrať album menšinového žánru nie je v posledných dvadsiatich rokoch nijak zvlášť veľký problém, no nájsť vydavateľa, ktorý riskne vyprodukovať ho s možným následkom, že nebude až tak komerčne úspešný, to už zaberie viac času i energie...

„Jednofázákom“ sa podarila i tá ťažšia časť skladačky vedúcej k finálnemu produktu...

CD Branislava Kšiňana s názvom Bolo nám potešením som dostal do ruky ešte v lete na Lodenici 2010. V decembri mi Braňo nenápadnou otázkou pripomenul, či som náhodou nezabudol na recenziu, čo som mu bol býval sľúbil. Samozrejme, že som zabudol, tak naprávam staré hriechy.

 Soňu Horňákovú sledujem prakticky od jej hudobných začiatkov a aj pre mňa samotného je pozoruhodné zistenie, ako ma stále zaujíma jej tvorba a smer, ktorým sa nabudúce vydá. Je jednou z tých pár osobností na našej pesničkárskej scéne, ktoré ma ešte stále, aj po rokoch,  dokážu prekvapiť. Nielen pesničkami – vysoký štandard a hitovosť je u Soni zvykom asi odjakživa - ale aj celkovým muzikantským smerovaním.