Bez poznámok z Vandermúzy

Ako dieťa som sa vždy veľmi tešil na Vianoce. Zvedavý, čo Dedo Mráz (vtedy ešte) prinesie, som neraz bol schopný rodičom rozhádzať celý byt, aby som si všetky prekvapenia úplne pokazil. Teraz som vraj dospelý, Vianoce neznášam a z toho mála, na čo mi zostáva čas, sa asi najviac teším na letné festivaly a z nich na ten mne najbližší, Vandermúzu.

Tohto roku, obzvlášť po prečítaní programu, som zajasal nad menami ako Robo Hulej, Glanis, Hrdza, ale aj inými. Takže 2005 bude Vanderkou návratov, hm...dychtivo browsujem sieťou, kde je vraj všetko, hľadám akékoľvek bližšie info, alebo pikošky (čo už, som človek moderný, čiže informácie vládnu môjmu svetu, aj za cenu bulváru :), avšak márne rozhadzujem skromnú domácnosť, nenachádzam skoro nič. Nie vždy sa prekvapenie môže, či proste dá, vopred pokaziť. Neviete si však predstaviť moju beznádej, keď som sa dozvedel, že v sobotu musím do práce, nepomohli prosby ani vyhrážanie, hádzanie kľúčov o stôl, ani pokus o výmenu jednej soboty za tri dni dovolenky, nezostalo mi nič iné ako vďaka môjmu mobilnému operátorovi počúvať v piatok večer škodoradosťou zaváňajúce telefonáty priateľov už užívajúcich si piatkovú atmosféru Vanderky. Prečo ja?

V sobotu poobede som sa konečne dostavil a začal nasávať. Teda, samozrejme, že tú spomínanú atmosféru. Automaticky som si program rozdelil na to, čo nemusím, čo chcem a to, čo nestihnem. Žiaľ, nedá sa všetko zažiť naraz, koncerty, workshopy, lesný boyard a hlavne posedenie v kruhu priateľov, ktorého nikdy nie je dosť. Karpatské Horké som začul dohrávať poslednú pieseň, škoda, ešte som nemal tú česť s týmto menom v inom, ako v tekutom stave. Počas Harvestrov som sa stihol zaregistrovať a vybaliť. Vďaka charakteristickej sólovej gitare sú pre mňa jednoznačne identifikovateľní, a ja ich môžem. Taká lepšia trampská pieseň, nečakal som nič objavné a predsa ma poslednou piesňou dostali. Veľmi dobrý záver s ústnou harmonikou, až mi bolo ľúto, že som lepšie nepočúval. PHB kráča cestou Ybabocha, a nie vždy mi sadne do nálady. Napríklad pri piesni Skorocel sa dostávam do takej zvláštnej … žeby patetickosti? Jedinečný zážitok. V sobotu sa im ale nakoniec nepodarilo uchvátiť ma úplne, priznávam, že chyba asi bola v mojom prijímači (A Rovnou, jo tady rovnou to naozaj nemusím). Nasleduje Jasoň, ktorých som už toho roku počul, takže rýchlo treba obehnúť areál a zalomiť palec so všetkými známymi, ktorých som nestretol už asi sto rokov. Pri návrate do "kotla" mi Danny oznamuje, že tak dobré Jasoňácke vystúpenie už nevidel veľmi dlho. Ja mu verím, čiže mi zostáva buchnúť hlavou o niečo tvrdšie a spoliehať sa aspoň na pololegálny záznam z minidiscu. Nasleduje Tajf, jeden z tohtoročných reprezentantov Slovenského folku na Zahrade, príjemný zážitok. Ďalší je Radiar a ako snáď najrockovejší hlas z folkových pesničkárov mi zdvíha náladu nad maximum. Jeho a aj Hadove piesne poznám a mám rád, ale predsa v duchu pridávam aranžmány pre ďalšie nástroje a vravím si, že by som si rád po dlhej dobe vypočul Th13th. Prvé rozbalené prekvapenie v podobe Glanisu sa nekoná a radšej ani nezisťujem prečo. Zostáva mi len opäť doma počúvať nahrávky spred dvoch rokov, ktoré patria k tým najfrekventovanejším v mojom prehrávači. Nevadí, na pódiu sa už rozohrávajú Turkovci, pre mňa jedna z najlepších kapiel folkovej súčasnosti. Z chuti sa rozospievavam, (k veľkej nevôli okolostojacich:) a odpúšťam Turkovcom, že mi stále nechcú zahrať Štvorček ako jednu z pre mňa najobľúbenejších piesní a aj to, že pre nedostatok času nestihnú Motýľa. Tak si pospevujem a vychutnávam parádny zvuk, výborné vokály a neprekonateľnú Vladovu basu. Petiara som stretol naposledy na minuloročnej Kremnickej Bašte, takže som bol zvedavý, čo čas priniesol nového. Petiarovi priniesol Katku Žilovú, vynikajúcu to multiinštrumentalistku a musím uznať, že v takej forme som ho nevidel už riadne dávno. Petiar, je už čas na druhé CD, čo ty na to? Bobova diéta je tiež stále lepšia a lepšia, pomaly a isto sa posúvajú na post večerných ťahákov. Ich vystúpenie malo v sebe toľko energie, že som až zabudol, že v Mostišti býva augustový večer riadne studený. Po Bobovke dostáva priestor Robo Hulej, bard z Oravy, schovávajúc všetky Slovenské Superstáry v prachu ďaleko za sebou. Málokto si dokáže vybudovať tak veľký fanklub napriek totálnej ignorácií akýchkoľvek medií, málokto si dokáže fanúšikov udržať napriek tuším dvojročnej prestávke v koncertovaní. Tentokrát to vyzerá, že zakotví znova v Oravskej domovine, takže zostáva dúfať, že si pri všetkých nových povinnostiach nájde čas, sem-tam niekde vystúpiť. Robo je zjav, na ktorý sa nezabúda, jeho piesne ľudovejú už dnes, ak nestihli zľudovieť včera a to je len dobre. Hrdza si dobre drží svoj štandard hviezdy (samozrejme vo folkovom meradle) a za výdatnej podpory rytmiky prepletá staršie piesne s novinkami. Našťastie zvuk je výrazne lepší od Drotárie, o ktorej znení sa už popísalo v komentároch až až. Myslím, že už čoskoro sa im podarí ešte viac sa prebiť na výslnie hudobnej scény, možno získať nejaké to ocenenie a snáď aj prilákajú nových ľudí do neraz poloprázdnych hľadísk folkových festivalov. Pri novších piesňach ešte väčšmi vnímam, že nálepka ethno-metal energickým Prešovčanom pristane. Len sa mi zdá zvláštne, že diváci nie a nie poriadne tancovať napriek výdatnému Veronikynmu pobádaniu. Zrejme aj zima riadne zadrapila pazúry do príliš rozsedených sedacích svalov. Sobotný večer končí, noc začína a ja ako zarytý antitanečník vynechávam countrybál, hľadám iné osvieženie a napokon aj nejaký ten spánok.

Nedeľa pre mňa začína skorým ránom, mokrý spacák mi nedáva šancu odpočívať dlhšie ako do nepríjemnej autonehody. Náš festival nosieva so sebou, žiaľ, aj túto nešťastnú pečať tradičnej smoly. Stretávam Petiara a poďho zháňať prvú rannú kávu. Nedeľné vystúpenia začínajú skupinou Holdon a tu sa mi patrí poďakovať kamarátom Turkovcom, Matisovi, Evičke, Radiarovi a Petiarovi, že nám svojou prítomnosťou ozdobili zrejmú derniéru. So skupinou Orbus som sa zoznámil na nočnej neoficiálnej skoroskúške a ich tvorba sa mi na prvý posluch zapáčila. Dúfam, že budem mať možnosť ich čoskoro opäť stretnúť a intenzívnejšie vnímať piesne. Pesničkárka Jana Máčovská prišla s kapelou Pomene a naznačila tak, akú výraznú zmenu vie spraviť bohatší doprovod v pôvodne čisto gitarovej piesni. Poctivo zaspievané, príjemne aranžované pesničky s už pučiacim popovým nádychom, by sa možno nestratili ani v bežnom komerčnom rádiu. Prichádza daľšie sklamanie, Zibo vraj zaspal, takže Náhodní pocestní nevystúpia, ale šľahačka Vandermúzy 2005, skupina Hop Trop, je už pripravená rozohrať svoje predstavenie. A ja si vravím, že je čas začať sa lúčiť. Veď sme ešte ani všetky od Janouška či Nerezu či iných nehrali, hrdlo ešte kričať vládze. Pod šiatrom s emblémom jedného z hlavných sponzorov festivalu si teda vychutnávam posledné tóny Vandermúzy, postupne sa naša partia zmenšuje, rovnako ako aj obsadenie okolitých stolov. Myslím, že tých zalomených palcov je viac ako pri príchode a to je fajn. Stany z lúky miznú tak ako vraj huby po daždi pribúdajú a unavená aparatúra skladá tiež klbká svojich príslušenstiev. Parkovacie miesta sa vyprázdňujú a seba vidím nasadať do auta.

Včera som sa vrátil a neviem čo so sebou. Márne klikám cez všetky tri či štyri stránky, ktoré sa akože venujú aj tomu folku, kde sa sem tam aspoň v geustbookoch zjavia nejaké komentáre od známych aj neznámych, ktoré mi trošku pripomenú, že aj ja som tam bol, aj ja som si to aspoň tak ako tí prispievajúci užil. Z reproduktorov mi znie hudba, o existencii ktorej v rádiách ani netušia, a vyvoláva príjemný pocit uplynulých hodín. Počúvam a kašlem na ten divný pocit, že chcem byť zas o rok starší.