Skupina Kalumet patrí k služobne starším kapelám, nepochybne aj kvôli zanovitosti svojho kapelníka Glufa. Pod jeho vedením už v roku 1991 vystupovala skupina „Kamaráti údolia smrti“. Nešlo o nijaký morbídny spolok, ale o trampskú kapelu nazvanú podľa známej trampskej lokality neďaleko Bratislavy. Keď sa po krátkom odmlčaní Glufova partia opäť objavila, bolo to už pod názvom Kalumet a s pozmeneným repertoárom. Gospely a spirituály sme dovtedy poznali akurát tak v anglických origináloch, s brilantnými textami Spirituál kvintetu alebo ako rôzne poslovenčené nepodarky. Glufov vstup do tejto oblasti znamenal prielom. Pesničky so zmysluplným obsahom, slová o pravde aj viere, ale bez akéhokoľvek vymývania mozgov. Príbehy, v ktorých ktokoľvek môže nájsť seba, či niekoho blízkeho. Časom pribudla aj istá inšpirácia indiánskou tématikou a trochu aj melodikou. To je môj stručný pohľad na 14 ročnú históriu uvedenej kapely. Verte, že na amatérsku kapelu je to vek veľmi slušný.
Kalumet sa počas svojej histórie pokúšal aj o všelijakú inú muziku, našťastie sa však vždy vrátil k tomu, v čom je dobrý. Tak je to aj na treťom cédéčku.
Už samotný obal vás jasne pripraví na to, čo môžete očakávať. Pozoruhodná fotografia znútra osvetlených tee-pee. Pre neznalých dodávam, že to sú indiánske stany, v ktorých sa dá nielen svietiť, ale aj rozložiť oheň. Pobyt v nich má svoje čaro. Raz som mal tú česť v tee-pee maródovať v starostlivosti pôvabných squaw. Škoda, že som o tom nikdy nenapísal pesničku...
Zatváram oči a vnútorným zrakom hľadím do ohňa, okolo ktorého sedí Glufo a jeho partia. Hneď prvou pesničkou o prichádzajúcej zime sa Kalumet naplno prejavuje. Dobrý text, chytľavá melódia a hustý vokál.
Pieseň „Zem kde platí zákon“ v podmienkach našej krajiny pôsobí veľmi „inšpiratívne“. Opäť zrozumiteľná a chytľavá pesnička. Pesnička „Veheya“ nezaprie indiánsku inšpiráciu, ale prevedenie je kalumeťácke.
Pieseň za piesňou ma oslovujú textami, aj prevedením. Širokospektrálne vokály sa striedajú s chlapskými viachlasmi, jednoduché, účelné gitary aj basa. Síce si trochu musím zvyknúť na nosový spev väčšiny sólistov, ale dá sa to. Začul som aj dobro, banjo a trošku bicích, všetko vo vkusnej miere. Slúžia piesňam, nepredvádzajú sa. Milí hostia.
Tak ako na mnohých iných cédéčkach, ani tu nechýba pokus o úlet inam. Prepracovaný lovesong „V hlave ťa mám“ by sa nepochybne dobre vynímal v repertoári Alana Mikušeka, možno aj niektorého z bratov Nedvědovcov. Nasledujúce piesne ma však opäť ukľudňujú, že v prípade Kalumetu je to len spestrenie.
Doznela posledná pesnička „Indiánsky plač“. Preberám sa zo sna o svete, o ktorom sme snívali ako malí nad knižkami, neskôr ako dorastenci v slobodnom svete stromov a hôr. Pesničky Kalumetu patria k tomuto svetu. Vďaka tomu, že sa dostali na cédéčko, možno viacerí porozumejú.
Takže na záver subjektívny názor: Prvý dojem veľmi kladný, druhé počutie s odstupom veľmi príjemné. Na počúvanie tretí deň sa vyslovene teším. Áno, Tretí deň je, podľa mňa, výborný.
Pre Eda
koment