Edo Klena vojde do miestnosti, uviaže si šatku a premení sa tak v sekunde zo schopného manažéra nadnárodnej firmy na schopného posthippie rockera. Udrie prvýkrát do stratocastra a zaplní miestnosť drajvovým zvukom. To je posledná chvíľa, kedy môžete ujsť, pretože potom vám už nedá vydýchnuť.
K Edovi Klenovi mám zvláštny vzťah. Bol to práve on, komu som na svojom prvom koncerte v živote, takto pred dvadsiatimi tromi rokmi, robil predskokana. Obaja sme vtedy hrávali sami, s gitarou. Ja mladý šušeň, pár rokov pred dvadsiatkou, on možno „už“ dvadsiatnik, s máničkou proroka, ťal do strún a do komanča. Okamžite som jeho kúzlu prepadol a nikdy ma to už neopustilo, hoci Edo rokmi prechádzal rôznymi metamorfózami, hudobnými i textárskymi.
So svojím aktuálnym projektom Klenoty, v ktorom s ním hrajú Miro Sivák na basgitaru, Mišo Gál na bicie a najnovšie i Peter Wittner na husle, obiehajú po slovenských kluboch a puboch a šíria tam svoj podmanivý energizer. Ja som ich mal práve včera možnosť zažiť v popradskom Mustang Pube, podniku, kde sa pred nedávnom začalo pravidelne hrávať.
Klenoty majú široký repertoár, takže dokážu baviť ľudí 3 hodiny a kladiem dôraz na slovo baviť, pretože pri ich pesničkách sa divák jednoducho nemôže nudiť. Antifolkovo nadupaný rockec, ktorý smeruje od bluesu k odkazom Pogues, či Levellers, máte, aj nemáte brať vážne. Za comedy pózou sa totiž skrýva kus poctivého muzikanstva, za ironizujúcimi textami zasa ťaživé sociálne i intímne témy. Edo Klena akoby sa díval na svet udivenými očami krtka, ktorého nosieva na tričku, lebo ho ešte nestihla prevalcovať ľahostajnosť doby. Diváci sa smejú na vtipných momentoch v piesňach, tušiac, že sa v nich spieva o nich samých, o ich vlastných pokleskoch, je to očisťujúci, sebaironický smiech. Dupocú si do rytmu skočnej muziky, vediac, že je to ich vlastný marš „na polceste do pekla“.
Klenoty sú dnes v skvelej forme. Z Eda vyrástol gitarista, ktorého treba rešpektovať a príchod Petra Wittnera bol tiež šťastným krokom, mám pocit, že by mohol byť do aranžmánov piesní zapájaný ešte viac, jeho hra pôsobí stmeľujúco a zjemňujúco na inak pomerne ostrý zvuk kapely.
Koncert v Mustangu bol jedným z tých vzácnych momentov, kedy sa energia sálajúca z muzikantov v synergickom efekte odráža od publika späť na pódium, aby sa v tom istom momente obrátila, znásobila a zahalila priestor do extatického oparu. Pre mňa zatiaľ určite žánrový koncert roka.
výborne napísané
zasa raz
Stefano, zasa raz si napísal text, ktorému nemožno nič vytknúť.Skvelé čítanie. Vďaka.
... tož smekám i s pleší
Edo Klena kedykoľvek!
aj ja