Klenoty sú v skvelej forme

Edo Klena vojde do miestnosti, uviaže si šatku a premení sa tak v sekunde zo schopného manažéra nadnárodnej firmy na schopného posthippie rockera. Udrie prvýkrát do stratocastra a zaplní miestnosť drajvovým zvukom. To je posledná chvíľa, kedy môžete ujsť, pretože potom vám už nedá vydýchnuť.

K Edovi Klenovi mám zvláštny vzťah. Bol to práve on, komu som na svojom prvom koncerte v živote, takto pred dvadsiatimi tromi rokmi, robil predskokana. Obaja sme vtedy hrávali sami, s gitarou. Ja mladý šušeň, pár rokov pred dvadsiatkou, on možno „už“ dvadsiatnik, s máničkou proroka, ťal do strún a do komanča. Okamžite som jeho kúzlu prepadol a nikdy ma to už neopustilo, hoci Edo rokmi prechádzal rôznymi metamorfózami, hudobnými i textárskymi.

So svojím aktuálnym projektom Klenoty, v ktorom s ním hrajú Miro Sivák na basgitaru, Mišo Gál na bicie a najnovšie i Peter Wittner na husle, obiehajú po slovenských kluboch a puboch a šíria tam svoj podmanivý energizer. Ja som ich mal práve včera možnosť zažiť v popradskom Mustang Pube, podniku, kde sa pred nedávnom začalo pravidelne hrávať.

Klenoty majú široký repertoár, takže dokážu baviť ľudí 3 hodiny a kladiem dôraz na slovo baviť, pretože pri ich pesničkách sa divák jednoducho nemôže nudiť. Antifolkovo nadupaný rockec, ktorý smeruje od bluesu k odkazom Pogues, či Levellers, máte, aj nemáte brať vážne. Za comedy pózou sa totiž skrýva kus poctivého muzikanstva, za ironizujúcimi textami zasa ťaživé sociálne i intímne témy. Edo Klena akoby sa díval na svet udivenými očami krtka, ktorého nosieva na tričku, lebo ho ešte nestihla prevalcovať ľahostajnosť doby. Diváci sa smejú na vtipných momentoch v piesňach, tušiac, že sa v nich spieva o nich samých, o ich vlastných pokleskoch, je to očisťujúci, sebaironický smiech. Dupocú si do rytmu skočnej muziky, vediac, že je to ich vlastný marš „na polceste do pekla“.

Klenoty sú dnes v skvelej forme. Z Eda vyrástol gitarista, ktorého treba rešpektovať a príchod Petra Wittnera bol tiež šťastným krokom, mám pocit, že by mohol byť do aranžmánov piesní zapájaný ešte viac, jeho hra pôsobí stmeľujúco a zjemňujúco na inak pomerne ostrý zvuk kapely.

Koncert v Mustangu bol jedným z tých vzácnych momentov, kedy sa energia sálajúca z muzikantov v synergickom efekte odráža od publika späť na pódium, aby sa v tom istom momente obrátila, znásobila a zahalila priestor do extatického oparu. Pre mňa zatiaľ určite žánrový koncert roka.