Soňa Horňáková a S. H. Band v Stene

Niekedy sa ráno zobudíte a zistíte, že sa vlastne neoplatí. Tak si ľahnete a spíte ďalej. Vždy lepšie ako sa zobudiť, vstať, a „zabíjať čas“. Tak nejako sa vyjadrila Soňa Horňáková v jej „somárskom mostíku“ na koncerte s S. H. Bandom 2. apríla v Café Stena v Bratislave. A tak podobne o tom spieva v rovnomennej piesni. Nám s Kačicou v ušiach rezonovala ešte jedna: „Dívam sa z okna, čože je na tom, krátim si dlhú chvíľu, myšlienky spriadam, nemôžem za to, raz jednu, potom inú....“ Veď aj my sme sedeli, počúvali, krátili si chvíľu a myšlienky sa priadli jedna radosť.

Nevadilo ani to, že sme prišli s polhodinovým oneskorením (alebo to bolo viac?). Soňa a S. H. Band už boli v skvelej nálade. Hralo sa im zrejme dobre, odozva v publiku bola značná, nadšení priaznivci nepopustili ani po tom, čo Soni praskla struna na gitare. Vypočuli sme si piesne staršie i novšie, z takého repertoáru „horňákovín“ sa vyberá ľahko a nápady sa sypú jedna radosť. Zazneli však aj piesne, ktoré sme počuli po prvýkrát (na názov si nespomínam, už neviem či preto, že nebol povedaný, alebo preto, že tam bolo dosť rušno).
Spontánna interakcia – autor – dielo – publikum – si vypískala a vytlieskala asi tri (takmer improvizované?) prídavky, čím tento príjemný večer ukončila. To si už Janka Krajčovičová povedala, že sa jej asi „neoplatí“ vrátiť ku klávesom. A my, odchádzajúc a zamýšľajúc sa nad zmyslom života, si len povzdychneme a mimovoľne nanákame: „všedný deň všedných ľudí, more oblakov, nikto nás neprebudí v bludnom kruhu snov a času je tak málo, stráca sa v nás, zobúdzam sa ráno, zabíjam čas....“

Slavia