Tiché vody 2005

V onen víkend si pokojné vlny Hrona ako obvykle požblnkávali popod most spájajáci Tlmače a Lipník, a ani netušili, že majú v neďalekom kulturáku konkurenciu – na 2. ročník festivalu Tiché vody naverboval organizátor a pesničkár Stano Kalman niekoľko blikajúcich objektov slovenského folkového neba.

Po nedávnych burlivých diskusiách na Folk.sk o (ne)písaní „reportáží“ vopred oznamujem, ze nasledujúci článok ma byť najmä objektívnym sprostredkovaním „kto“ a potom subjektívnym (s tým sa nič nedá robiť) „čo“, príp. „ako“. Hlboké analýzy prenechávam hlbokým analytikom a kritiky kritikom.

KTO (deň prvý)

Upozornenie: „Z“ môže byť diskutabilné, keďže vymenované objekty neustále migrujú.

ČO, AKO
Stano Kalman. Pred pár mesiacmi, keď sa zmocnil v Pathetic Hypermarket Bande basgitary, som za zľakla, lebo sa začalo šuškat, že Stano zavesil pesničkárenie na klinec. Ako pesničkára by ho bola škoda. Možno sa nájdu zručnejší gitaristi, ale Stano vie majstrovsky meniť výraz podľa toho, akú pieseň spieva, raz je z neho poetický trubadúr a potom kričiaci rozhnevaný mladý muž. Piesne pohybujúce sa v extrémoch „mimoriadne vážny“ a „mimoriadne zábavný“. To prvé mu sedí viac, na tom druhom sa zas viac baví publikum. Čo sa týka spomínaného festivalu, zažila som už aj chvíle, keď Stano do toho vrazil viac, keď však na pódium prišla výpomocná sila – Mário Polónyi, sťaby dvorný gitarista, Stano znel istejšie.

Miro Ďuriš svoju výpomocnú spevavú silu – manželku nechal doma. Vraj – načo má všade chodiť. Ako je uz známe, Miro brázdi folkové festivaly ozbrojený zelenou gitarou a veľmi príjemným barytónom. Miro sa o. i. venuje aj divadlu, a tak po pódiu pesničkárskom sa pohyboval (v tomto prípade skor posedával :) s profesionálnou istotou. Predviedol – jeho slovami – „to, čo s trochou fantázie možno nazvať spevom“; jeho piesne o láske mnou rýchlo preleteli a ešte rýchlejšie som na ne zabudla), ale tie ostatné, napr. Za oponou, Otázniky, Saturnové blues znejú zaujímavo.

Rado Drinka. Jeden z tých, u ktorých sa Plíhalov vplyv zaprieť nedá. Z Radovej tvorby by som vedela vyselektovať štyri či päť skutočne vydarených kúskov, ostatné pokojne môžu ísť na zaslúžený odpočinok. Neprajná múza nedovolila Radovi práve jednu z tých najlepších zahrať počas koncertu, ale diváci boli neúprosní, a tak sa nakoniec podvolila a mohli si ju vychutnať v podobe prídavku.

Veronika Lendelová. O Veronike od minulého leta počuť nebolo, a ako ironicky poznamenala: „Čakám, kým ma zavolajú hrať.“ Zavolali. Pamätám sa, ako vlani na Tichých vodách nesmierne úspešne zabodovala a zároveň „zotrela“ všetkých chlapov-pesničkárov. Po roku prišla s tými istými piesňami, tie nové sa vraj ešte neodvážila zahrať; akoby však zo seba nevydala všetko, čo dokáže, akoby to chcela mať rýchlo za sebou. Tentokrát teda svoj deň nemala, no určite odporúčam vypočuť si napríklad jej Božích chuligánov či Pirátsky žalm.

Peter Piatko. Po dlhých mesiacoch sledovania jeho festivalového ostrieľavania sa som musela priznať, že po tomto výkone je bez výhrady hodný titulu „pán pesničkár“. Svoje tradičné drobné kiksy kamsi odložil, hral s ľahkosťou, s akýmsi skromným sebavedomím či sebavedomou skromnosťou, skrátka plával si ako ryba vo vode. Široké davy, čakajúce, že si pri jeho piesňach pod pódiom zadupkajú, asi nikdy nezaujme. Jeho filozofujúce, navonok akoby trochu jednoduché, v podstate však trochu komplikovanejšie zamyslenia sa ulahodia uchu náročnejšieho poslucháča. Medzi tieto piesne vždy šikovne vpasuje vtipné slovnohračkovské výtvory, a tak ani tentokrát nás neochudobnil o Sa kúri či nesmrteľné Asfaltové holuby. Mňam.

Pathetic Hypermarket Band. Metalistický zjav menom Mário Polónyi jedného dňa začal pesničkáriť a čoskoro nato sa obklopil dvoma babami, ktorým sa neskôr pridal perkusionista Julián. Basgitaru po odchode Katky Žilovej zdedil Stano Kalman a akordeón Soňa. Laura Dudová ostáva so svojim spevom aj naďalej pilierom kapely. Zdá sa, že kapelník vedie kapelu k svojim koreňom, perkusionista si sem-tam zatrieskal aj na bicích, a až chvíľami nebolo rozumieť textom piesní. Ale to je už poznámka určená asi aj pánovi zvukárovi. Zapletené vrkôčiky pôVodcu kapely boli tentokrát estetickou kulisou pri s pri svojskom (a vydarenom) prevedení Na Kráľovej holi. Katka Žilová sa nakoniec nechala pozvať na pódium a majstrovsky a s ováciami predviedla svoj Skorocel. A ešte sa tak pýtam, a nielen ja, kde zostala patetická Hrobka, nerozmyslene vypustená z repertoáru...?

Soňa Horňáková vymenila svoj SH Band za dvojicu Slide & Udu (čiže Martin Zajko a Igor Ajdži Sabo). Spoločne predstavili piesne zo Soninho nového albumu Pozdrav z Teonatu, ktorý sa pri porovnaní s jej predchádzajúcimi platňami v sprievode rockovejšieho SH Bandu nesie v pokojnejších vodách. Soňa je na koncertoch (a nebolo tomu inak ani tentokrát) spontánny a vtipný človiečik s neuveriteľnou schopnosťou pripútať si k sebe publikum. Na pokrivkávajúcu kvalitu zvuku sa nesťažovala, naopak, chvíľu s diváctvom komunikovala ako bežný smrteľník bez mikrofónov, až ju nakoniec tri či štyrikrát vrátili späť a medzi prídavkami nemohol chýbať Biely motýľ.

Ešte v prvý deň do môjho zorného pola, niekedy uprostred festivalu, vstúpil malý čierny pes sprevádzaný svojím pánom, svojským pesničkárom a ešte svojskejším človekom Ivanom Hadom Weissom. Ten otvoril druhý deň Tichých vôd, pričom načrel do časti svojej tvorby, ktorá sa dá označit “zábavná”. V týchto vodách sa vďaka svojmu extrovertnému humoru pohybovať (či plaziť? :)) vie, ale všetkého veľa škodí a bola by som uvítala aj niektorú z tých “serióznejších”, ktoré sa dali začuť až v poprogramovom nočno-rannom posedení v prítmí pódia…

Michal Frtús tu bol tak trochu ako náhrada za pôvodne očakaváných Petra Lachkého a Števa Šantu. Frťo má veľa čo robiť, aby sa priblížil k úrovni ktoréhokoľvek tu vystúpivšieho pesničkára. Texty mi pripadali dost „klišoidné”, mohli by upútať tých skoronásťročných a i jeho celkový prejav je zatiaľ dosť neistý.

Janka Kúdelová takisto a ako Had a niekoľko ďalšich vystupujúcich toho večera členkou pesničkárskeho združenia Efko. Jej krehké piesne poznám naspamäť, jej jednotlivé vystúpenia sa na seba podobajú, takže ma príliš neprekvapila, až na... pieseň Zamotám, ktorú odmotala z gitary ako prídavok, som nikdy predtým nepočula, ale ovalila ma dôkladne. Dooosť dooobre. Ak baba každý rok vytvorí niečo podobné, o 15 rokov môže vydať ďalší album A lepší (nie že by bol zlý) ako ten z r. 1999. Jej „novšie” nealbumové piesne o tom pár rokov svedčia.

Suverenita Rada "Radiara" Tiňa v ten večer ostro preťala nostalgiu privolanú Jankinými piesňami. Ak za vrchol večera bola považovana Zuzana Homolova, predvrcholové miesto by malo patriť Radovi, ku ktorému sa po pár úvodných piesňach pripojili členovia jeho „kapely” – Had, a „ten na ktorého sa možno spoľahnúť – zjaví sa vždy, keď to najmenej čakám”, čiže Hadov pes... A naozaj, vždy v tých najdojímavejších momentoch sa nečakane odniekiaľ vynoril a ostražito striehol, či jeho pán náhodou nezdúchol bez neho. A bolo po dojatí. Vďaka „autorskej nehode” Rada Radiar Tiňa a Iva Hada Weissa prišlo na svet mnoho vybornych piesni a stojí za to nielen počuť, ale i vidieť ich spoločnú interpretáciu. Zvlášť Had, ktorý sa teraz nemusel starať o gitaru, mohol naplno prezentovať svoj spevácko-herecký talent.

O Marekovi Mačákovi mi bolo po celé roky, ktoré trávil v ďalekej Amerike, avizované, že je výborný a stojí za to vypočuť si ho. Neprotestujem. Po hromovom hlase Rada Tiňa a jeho sebavedomom prejave pôsobilo jeho vystupenie oveľa decentnejšie, určite nie však neisto. Jeho zdrobneniny, ktorými sa texty len tak hemžili, mi trochu pripomínali Efkáča Janka Kulicha, a ľahkosť s ktorou hral a obracal sa k publiku, zas Petra Janků. Marek je však človek so zvláštne svojskou poetikou, stačí vypočuť si jeho Ententika Luna tiká či Indeskrétnu pieseň o tom, čo robí slnko, keď je tma. Marekovou výpomocnou silou sa na pár minút stala Katka Žilová a jej udu.

Lesní škriatkovia sa po skúške vrzgavosti pódia (pod basákovými nohami vrzgalo, pod speváčkinymi nie) naplno rozbehli. Ako trampsko-folková legenda levického okresu majú svoj stály fanklub vybudovaný, takže tomu primerané boli aj odozvy publika.

Večer vyvrcholil, keď sa na pódiu objavila Zuzana Homolová so svojim dvorným huslistom Samkom Smetanom. Opäť jedna z tých, ktorým jednoznačne viac „sadne” intímna atmosféra nejakého malinkého klubu. Je pravda, že aj z toho mála divákov po odchodne Lesných škriatkov zostalo ešte menej, takže o „intímnej” atmosfére pochybovať nemožno, len akosi som mala dojem, že interakcia publikum – pódium nebola taká priaznivá, ako by sa pri pesnickárke ako Zuzana Homolova dalo očakávať. Aj tých niekoľko prídavkov bolo akoby nasilu.

Druhý ročník Tichých vôd mal ešte stále svoje nedostatky, opäť bol kameňom úrazu zvuk a ani platiacich divákov nebolo ktoviekoľko, ale vďaka patrí Stanovi Kalmanovi, že sa na to dal a snáď časom z toho vykreše viac...

Kačica