Písal sa rok 2005, bolo krásne aprílové popoludnie a my sme sedeli v Cafe Edit na pive. Vojto Vojáček sa prišiel pochváliť so svojimi zánovnými činelmi. Tvrdil, že ich má od chlapa, čo ich kúpil od osobného lekára maršála Koneva. Maršál Konev, údajne zvyknutý na neustálu delostreleckú paľbu, nedokázal bez nich v tichu zaspať. Vojto mal vždy poruke nejakú neuveriteľnú príhodu, ale tentoraz nás prekvapil: „Chlapci, založíme kapelu. Ja budem kapelník a činelista.” Potom nadhodil, že si musí na chvíľku odskočiť a niekam zmizol. Sú to už štyri roky a o Vojtovom pohybe sa dozvedáme len z sms-iek a pohľadníc, čo nám posiela z rôznych kútov sveta. Niekedy ho vídať v správach v televízii - medzi dobrovoľnými hasičmi v horiacom Grécku, inokedy medzi protestujúcimi tibetskými mníchmi...my však vieme, že sa k nám vráti a to nedopité pivo dorazí. A tak sme teda tú kapelu založili, ako Vojto chcel. Zobrali sme si nástroje a hráme, čo príde. Teraz držíte v rukách to, čo sme nahrali, kým sme čakali na Vojta... Cafe Edit