Rozhovor

Piatkový program bol dosť nabitý, preto aj rozhovorov bolo viac a niektoré aj vo väčšom rozsahu. Tu vám prinášame druhú časť piatkovej ankety z V.I.P. priestoru. Pripomeňme si tie otázky:

S našimi obľúbenými otázkami sme v zákulisí, resp. vo V. I. P. otravovali známych, i menej známych účinkujúcich aj dnes. Pre veľký rozsah príspevok uverejňujeme v dvoch častiach.Pripomeňme si tie otázky:

Radiar trochu pobehoval medzi stanmi a pýtal sa tamojších amatérskych hudobníkov, či by boli v prípade, že by ich organizátori CL vyzvali, ochotní a schopní vystúpiť na festivalovom pódiu.
Tu sú ich odpovede:

Vo štvrtok som počas hlavného programu nažhavil požičaný minidisc recorder, prepašoval som sa do V.I.P. priestoru a každého z účinkujúcich som krátko vyspovedal.Všetkým účinkujúcim som položil 5 rovnakých otázok:

Prvý deň sme položili návštevníkom síce nie veľmi originálnu, ale na začiatok festivalu vhodnú otázku.

Posledný večer pred vypuknutím Country Lodenice 2001 sme vystihli poslednú chvíľku, kedy boli organizátori schopní nájsť si pre nás pár minút. Konkrétne sme na večernej potulke areálom festivalu zastihli Igora Vrábela, jedného z otcov festivalu. Našim zvedavým otázkam sa nevyhol...

Kedy vznikol nápad zorganizovať tento festival?
Ja som o takomto veľkom festivale sníval už niekoľko rokov a pretože s Petrom Žákom (druhý z organizátorského tandemu, pozn. red.) sa poznám už veľmi dlho, raz som ho zobral na Zahradu (1999) a tesne pred tým som objavil aj tento kemp, o ktorom som síce vedel ale nebol som tu. Keď som sem došiel na tú lúku (vtedy som práve organizoval inú akciu, Deň Zeme) vtedy ma to oslovilo a presne som si predstavil ako by sa to tu dalo urobiť. Rozhodol som sa pre Petra ako spoluorganizátora, pretože púšťať sa do niečoho takého sám je bláznovstvo. Stal sa spoločníkom, partnerom a spoluinvestorom. Na Zahrade sme sa rozhodli, že to urobíme hneď v ten rok, stanovili sme si termín, a v zákulisí sme si začali zháňať účinkujúcich, porobili sme prvé zmluvy. V nasledujúcom týždni sme vymysleli celú koncepciu festivalu od letákov, plagátov až po dramaturgiu. Mesiac sme boli len dvaja, postupne k nám ale pribúdali ďalší ľudia, ktorí dnes tvoria kostru štábu.

Petiar sa rozpráva s jednou z najvýraznejších osobností slovenského folku 80-tych a 90-tych rokov.

 Na začiatok by som sa chcel spýtať - pochádzaš z Bratislavy?
Narodila som sa v Bratislave, vyrastala som v Dunajskej Strede, vysokoškolské štúdiá som absolvovala v Trnave a v roku 1982 som sa rozhodla žiť v Bratislave.

To znamená, že sa stále hýbeš na tom juhu Slovenska, je to tak?
Áno, čím som staršia tým viac si uvedomujem, že ma priťahuje juh, konkrétne Žitný ostrov. Milujem rovinu, cítim v nej obrovský priestor, voľnosť a to mi dáva silu. Tam som naozaj doma.

O Čmelke som toho vedel málo. Potešil som sa preto, keď súhlasila s mojou ponukou urobiť s ňou rozhovor na našu stránku. Dostal som pozvanie ku nej domov, pohostila ma výborným čajom a ešte lepším pudingom a začali sme sa rozprávať...

S Martinom som sa prvýkrát stretol na krste jeho posledného CD, ktoré sa volá Ďaleko a pešo. Ako hudobník ma veľmi zaujal, hoci je asi veľmi polemické uvažovať o ňom ako o folkáčovi a o jeho hudbe ako o folkovej. A tak som chcel vedieť jeho názor. Stretli sme sa na mieste ktoré sa na to priam ponúka – teraz už viacmenej z nostalgie – klub Čierny Havran. Objednali sme si pivko, ja som zapol diktafón, a...

Jedného pekného dňa som znovu raz dostal tú správnu túlavú náladu, zdvihol som telefón a zavolal som do Nižnej na Orave, či stále platí pozvanie. Zo slúchadla som dostal pozitívnu odpoveď, nasadol som teda na autobus, a o pár hodín som už sedel s Robom Hulejom v miestnom lokále.