Mojich 10 dní inšpirácie

Ďeň prvý. Do dažďa vyhrnutá kapucňa a vonku sneží. Či čo... Dobré skóre na stredu, dopravná zápcha trvá iba pol hoďku. Zvoní telefón a v ňom cudzí ženský hlas, čo po mne chce rodné číslo. Sanitka práve zrazila cyklistu, oblial som sa kávou a na dôvažok sedím uprostred miestnosti, v ktorej je priveľa kvetov. Vyhýbam sa odpovediam a myslím na knihu, ktorú som v dočítal v aute. Nevydarený záver to bol. A ešte na vybitú baterku v hodinkách. Piccollo a sóda, barmanka chce dať výpoveď a kladie dôraz na prachy. Na pozadí šumí hokej, ktosi nad kýmsi vyhráva a v telefóne počúvam o pláne na chatu. Alebo také čosi. Brief odoslaný, na obede sa dozvedám o odvážnych plánoch miestneho developera. Policajti majú raziu, fúkam do trubičky a v duchu preklínam tú baterku v hodinkách. Volá šéf. Chce dať obed. Sedím na druhom obede, slopem čaj. Zvoní telefón, zdvíham sa a odchádzam na vzduch. Chlapík opravuje defekt, z okna vypadáva servítka, dieťa v okoloidúcom kočiari si spieva, zatiaľ, čo jeho mama si zlomila opätok. Stretávam známeho. Keď som ho videl naposledy, mal ešte obe ruky. To zabolelo. Mail hlási správy na myspace. Odložené na večer. Volá Svetluška, že čo som chcel. Nespomínam si, no hovorím jej o absťáku. Názory súhlasia, zajtra hráme. Začali kvitnúť stromy. Ten syr je skvelý. V sprche spievam Kryla. V noci zvoní telefón, ktorý som zabudol vypnúť. Idem rýchlo, sú 3 ráno. Kolegyňa rodí v mojom aute. Rýchlejšie už nemôžem. Už viem, ako vyzerá plodová voda. V nemocnici pijem kávu a čumím. Ako v americkom seriáli. V tom, kde hrá ten kľuďas George. Tú sestričku poznám, chodili sme spolu asi mesiac. Ani neviem, či sme boli ešte deti. Ale vtedy sme sa tvárili dospelo. Clooney sa tuším volá. Odvedľa počuť detský krik. Ten George myslím. Novorodeňa. Už sa nadýchlo. No, však ten, George z toho seriálu. Je to dievča! Má asi tak pol metra a váži menej, ako dve knihy. Vonku je teplo, vyzliekam si kabát. Saifa ma rozosmial. Aj s Adelou. Konečne... Sedíme pri vode, kačice nám zjedli pol chleba. Labute sú agresívne. A blbé... Je tu pes, naháňa ich. Uf uf, debata ide do tuhého. Nevykrývam. Nemám odpovede a hanbím sa. Píšem mail o komunikačnej stratégii a myslím na baterku v hodinkách. Večer kecám so Slniečkom. S Peťou. Má bolesti a zvracia. Posielam jej mms s kačkami. Žofia posiela logo. Je fajn. Aj to logo je fajn. Máme nácvik, Svetluška svieti. Ja na chvíľu vypínam, Žofia nesie kávu. Aj ona svieti. Nie káva, ale Žofia. Dobrú knihu tu má. Píšem sms, že budem meškať. Pretože tu je fajn. V servise tvrdia, že klamem. Volám a dokazujem svoju nevinu. Čas beží. Vinník sa našiel, no bude to drahé. Poisťovňa na mňa kašle. Aj na nich. Koho to asi trápi viac, že? Ex priateľke sa narodilo bábätko. Prezentáciu začínam teóriou kruhu. Rozosmial som ich. To na dnes stačí. V kuchyni sa rozsypal hrach. Myslím na Jánošíka a idem von. Maťo má depku. Volá Praha, koncerty sú potvrdené. Rak má 256 chromozómov, človek iba 46. Neviem prečo, ale som tým fascinovaný. Taký malý a tak veľa. A predsa chodí pozadu. Alebo nie? Kedysi som chytal raky, no na toto si nepamätám. Čas beží a moje hodinky stoja. Blbá baterka, hovorím si, kým sa mi do ucha vykecáva opäť niekto cudzí. A drzý. V lese je ticho a študenti. A my traja. 2% sú tam. Teda, asi už aj na účte. Bude sa maľovať, obrazy do vestibulov v nemocniciach. Začína pršať. Zase miestnosť s kvetinami. O niečom rozprávam. Pod oknom sa mi objavil opitý chalan a spieval si že „neviem byť sám“. Nekecám. Deň ďalší. Stojím na pódiu a zabúdam text. Svetluška sa smeje. Tak sa smejem aj ja, nech nám ladí aspoň ten smiech. Už to mám, text už je. Akurát, že hrám akordy z inej pesničky. Alebo nie? Nevadí. nechávam sa počuť, že istý človek má obrovské srdiečko. Dojímavé a patetické. Prichádza Žofka, dávame cigu. 20 neprečítaných mailov. Bojujem s nimi a rozdávam smajlíky. Prichádza sms. S otáznikom. Odpovedám bodkou. Gitara dostala struny, žalúdok kuracinu a Zuzka snubný prsteň. Volám Danovi, že bolo načase. Prišiel mail. Potešil. Máme casting. Rozpačitý a divný. Zajtra ďalší. Btw, Jaro. Pocta, či výsmech? Ivan, Ivan, nepotešil si ma... Nevadí, ani som to nečakal. Rehoceme sa a pojedáme koláč. Vonku neprší a búračky som dnes videl iba tri. Spoznal som človeka, ktorý prečíta 200 kníh za rok. Myslím na Morrisona, mal podobného spolužiaka. Deň ôsmy. Volá oco. Chce poradiť. Denne radím kadekomu, ako zvýšiť obrat a neviem poradiť vlastnému fotrovi v takej banalite. Nevadí, hodinky aj tak stoja, akoby sa to ani nestalo. Tá ženská za pultom nemá podprsenku. Taká kosa je tu a ona len v tričku! Aj prsia jej chúďatká z toho toto.... vyrástli. Dospeli. Zošpicateli. Keby jej tak mohli vynadať za to divadlo tu. Sedím so šéfom. Plače. Nekecám. Majitelia ho posúložili – a asi poriadne. Toho šéfa myslím. Ešte som vlastne chcel, že ten Clooney, teda ten Goerge hral aj v Dannyho jedenástke. Dozvedám sa o účinkoch kokaínu a o tom, ako sa po ňom nespí. Že je to lepšie lepšie ako kofeín. Hm, ale aj drahšie. Myslenie odkladám na večer. Len ešte neviem na ktorý. Myslím to myslenie. A hral aj v dvanástke a trinástke. Svetluška prekonáva rekord v sťahovaní z netu. Zase hráme. Ani neviem komu, pretože tam nevidím. Myslím, že tu niekto tancuje. Sanyho dcérka? Neviem, je to jedno, pretože keď hodinky stoja, akoby sa to ani nestalo. Alebo sa to možno aj stalo, len v inom poradí. Nevadí, stačí, že si to pamätám. O čo teda ide? Sľubujem a čestne prehlasujem, že už nikdy sa nebudem sťažovať, že mi došli témy na pesničky. Oplatí sa mať oči a uši otvorené – aj počas takého úplne obyčajného týždňa.