Ika Kraicová po dvojročnej spolupráci s Idou Kelarovou vykročila z vlastného tieňa, aby naplno rozvinula svoj skrytý talent na samostatných sólových vystúpeniach. Už prvý dojem z jej účinkovania nenechá poslucháča ľahostajným.
Na pódiu stojí speváčka s dlhými čiernymi vlasmi a tvárou, prezrádzajúcou vyzetú ženskú osobnosť. Oblečené má šaty s mierne etnickým nádychom. V hnedých rukách tajuplnej ženy Balongy z rovnomennej piesne drží gitaru, ktorá harmonizuje s celkovým speváčkiným výzorom. Toto všetko však prestane byť dôležité, len čo sa Ika nadýchne a prvýkrát udrie do strún. Jej hlas, to je hlas plnokrvnej Amazonky s temperamentom mladého žrebca. Ešte aj v baladicky ladených piesňach Vlčích žien sa v ňom skrýva farbistá mozaika emocionálnych výrazov. Vášeň, hĺbka a hnev, radosťs prvkami bolesti, smútok, ktorý však nie je žalostením, ale najmä tušením niečoho nevypovedaného, takmer hriešneho. Po prvých tónoch a slovách je jasné, že poslucháč má pred sebou speváčku s nevšedným umeleckým vybavením a sviežim, nezabudnuteľným prejavom.
Roman Kraic nádhernou paletou farieb tryskajúcich z kontrabasu, ktorý drží v rukách tento skromný a nenápadný hudobník dôstojne dopĺňa už beztak nádhernú hudbu.
Čajovňa za siedmimi horami, 1. posch. kultúrneho domu