Bolo mi potešením

CD Branislava Kšiňana s názvom Bolo nám potešením som dostal do ruky ešte v lete na Lodenici 2010. V decembri mi Braňo nenápadnou otázkou pripomenul, či som náhodou nezabudol na recenziu, čo som mu bol býval sľúbil. Samozrejme, že som zabudol, tak naprávam staré hriechy.

Začnem pekne po poriadku. Na CD je 17 autorských skladieb Braňa Kšiňana, na prevažnej väčšine z nich ho sprevádza na nylonovej gitare zdatný gitarista Boris Čechvala. Obal je praktický, vecný, vo svetlých pozitívnych farbách. Možno až trochu moc akademický, pripomína CD vážnej hudby. Nahrávka zrealizovaná v štúdiu Cobra Sound, čo je celkom zvučná značka.

Prvá pomerne rytmická skladba začína jemným pískaním, ktoré je ale falošné. Myslím si, že výber tejto skladby ako úvodnej nebola príliš šťastná voľba, okrem pískania je tam totiž veľmi zvláštne frázovanie a ohýbanie slovenčiny. Postupne som zistil, že je to Braňova obchodná značka, dokonca som si na to trochu zvykol, ale tej prvej skladbe som to jednoducho nevedel odpustiť. Druhá skladba bola lepšia, nylonová gitarka tam celý čas v pozadí rozprávala príjemné melodické linky (asi na dvoch miestach rytmicky mimo) a príjemný bol aj spev. Braňo má pekný sýty barytón, akurát počuť, že spieva, ako mu hlas narástol, žiadna práca navyše. V tretej skladbe s názvom Anjelik sa Boris Čechvala blysol s tremolom, veľmi pekné. Tu dokonca nejde o spievanú, ale skôr rozprávanú pieseň, čo je jej jednoznačné plus. Ostatné piesne nepriniesli žiadne veľké prekvapenie, jemné melódie postavené na známych akordoch podfarbené nylonovými rozkladmi a vyhrávkami. V dvanástej skladbe s názvom Depresia sa Braňo so spevom posunul do vyšších polôh, v ktorých jeho hlas pekne vynikol. Podobný úkaz sa vyskytol aj v refréne 14. piesne s názvom Loď na mori. Pekné. Jediná skladba, ktorá sa harmonicky vymyká z doterajšieho vzorca, je 15. pieseň Mesto. Celkom zaujímavé. Poslednou bonusovou skladbou je vydarená gitarová exhibícia Borisa Čechvalu s príchuťou andalúzskej balady.

Čo sa textov týka, Braňo používa v zásade viazaný verš, ale pristupuje k nemu veľmi liberálne, nestráži si rýmy ani počet slabík. Nie som si celkom istý, či je to spôsobené nedostatočne zvládnutým remeslom alebo je to umelecký zámer. Najskôr to bude asi tak, že Braňo sa takými vecami vôbec netrápi a ide mu len o čistú výpoveď bez vyšších textárskych ambícií. Čo sa obsahu týka, väčšinou ide o kritiku spoločnosti, príp. osobné reflexie. Žiadne prevratné, v zásade úprimné slová s jemným nádychom tuláckej pózy. Po inšpirácii by som sa pozrel hlavne u Vysockého.

Niečo na záver by sa ešte patrilo. Podľa mňa by to chcelo hlavne viac čítať, vyčistiť texty od vecí, ktoré tu už boli, a vytvoriť si nejaké vlastné vyjadrovacie prostriedky. Zatiaľ sa mi zdá, že Braňo nevystúpil z tieňa svojich vzorov, aj keď sám tvrdí, že nikdy do žiadneho tieňa nevstúpil. Tak neviem, posúďte sami.

Mário Polónyi