Folkfórum na Rock FM je minulosť. Uspokojíme sa s rozhlasovým priemerom?

Na Slovensku sme si zvykli (a postupne si zvykáme) na kadejaké absurdity, preto možno aj tento článok bude pôsobiť len ako odkaz na jednu z nich. Aj napriek tomu, že mu to vopred hrozí, ho jednoducho musím napísať, pretože nechcem byť len jedným z tých, ktorí na konfrontáciu s absurdnosťou a nezmyslom reagujú mlčaním.Slovenský rozhlas reprezentuje, podľa mňa, čosi, čo si všetci platíme, a teda by mal zaujať masu, ktorá ho počúva ako pracovný podmaz, ale rovnako tak by mal, či dokonca musí, dať priestor niečomu, čo zaujme menšinového poslucháča. Keďže všetko sa mení a za všetkým sú len ľudia, môžeme viesť siahodlhé debaty o tom, kedy je vhodný čas na oslovenie toho-ktorého publika, kedy, povedzme, vysielať program pre cieľovú skupinu záhradkárov, tínedžerov alebo tých, ktorí si chcú vypočuť kvalitnú hudbu ponúkanú profesionálmi.
Soňa Horňáková je pre mnohých nielen hudobnou legendou, ale aj rozhlasovým profesionálom, vysielajúcim špičkové programy. Tie boli vždy zdrojom vynikajúcej hudby, po ktorej treba pátrať, ktorú nenájdete pohodenú v regáloch hypermarketu a nevalí sa na vás z produkcie všedného rádia. Preto je pochopiteľné, že jej patrí miesto v Slovenskom rozhlase a ten by si ju mal príkladne vážiť. Táto inštitúcia a ľudia, ktorí o nej rozhodujú, však nielenže nevytvárajú priestor pre profesionálov, ale doslova kašlú na každého svojho poslucháča, ktorému nestačí šedý priemer. Keby to tak nebolo, Soňa Horňáková a ďalší ľudia jej kvalít by tu vysielali svoje pravidelné relácie a ponúkali poslucháčovi možnosť alternatívy. Nie je to tak.

Ilustračným príkladom „výchovného“ hudobného programu (nech to znie akokoľvek hnusne, pateticky či školsky, stojím si za týmto termínom), bol napríklad Horňákovej Nočný život. Mal svoje čaro a ľudia, ochotní počúvať medzi polnocou a druhou, počúvali. Boli takí! Síce obetovali dve hodiny spánku, dostali sa však k hudbe, o ktorej vedomosť môže byť nielen prínos k všeobecnému prehľadu v oblasti muziky, ale aj rozšírenie vlastného obzoru či domácej fonotéky. Minimálne polovica môjho hudobného rozhľadu vďačí za „výchovu“ týmto Soniným reláciám. Spoznal som mnohých – napríklad Jeffa Becka, 4 Hero, Laurie Anderson, Joni Mitchell, Badly Drawn Boy, Joan Baez, Davida Byrnea, Nicka Cavea, Cocteau Twins, The Coral, Ani DiFranco, Boba Dylana, Da Lata, Tracy Chapman, Jána Boleslava Kladiva, Živé kvety, Tu v dome, Sui Vesan, Načevu, Zuzanu Navarovú, Šinu, Daniela Salontaya, Deža Ursinyho, Suzanne Vega, Zero 7 a mnohých, mnohých ďalších. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že v reláciách nehrali prím umelo vytvorené škatule, ale hudba. Relácie však vedenie rádia z noci na noc zrušilo a Soňa Horňáková donedávna vysielala vždy v nedeľu večer svoju dvojhodinovú, neskôr len hodinovú reláciu s názvom Folkfórum. Nenechajte sa pomýliť názvom! Okrem pesničkárov (pod ktorými nemyslím trampské či sprostonárodné piesne a la Honza Nedvěd či Zelenáči), ponúkala v relácii prakticky rovnaké a podobné mená, o ktorých som písal vyššie. Už vtedy som sa nevedel zmieriť s tým, že takýto jedinečný program je len jeden, vysielaný raz za týždeň a nemajúci ani hodinu čistého času či takmer žiadnu propagáciu. Pripadalo mi to viac ako čudné, absurdné a nelogické. Ale hovoril som si, dobre aspoň tak, tá hodina v nedeľu večer spolu s niektorými ďalšími nočnými reláciami stojí za to, máme aspoň jedno rádio, kde sa dá nájsť v správnych časoch to, čo inde nie. Dnes to už neplatí, pretože nový šéf Rock FM túto reláciu zrušil.

Soňu Horňákovú nájdete v éteri Slovenského rozhlasu každý mesiac, bude vysielať štyridsaťminútové Folkfórum v utorok od 20.50 do 21.30. Je to však jasný precedens, nielen jednoznačný príklad univerzality a postupného „zuniverzálňovania“ slovenského éteru. Zanikajú ďalšie vzácne relácie, ktorými bolo verejnoprávne rádio, žijúce mimochodom z našich peňazí, zaujímavé. Dnes sa už, napríklad, v éteri neobjavil pravidelný Nočný mix. Bez vysvetlenia a upozornenia. Nový šéfredaktor Marcel Forgáč, príduvší z Fun rádia, zrejme najlepšie vie, čím zaujať cieľového poslucháča, ktorým je vraj človek medzi 14. a 29. rokom života. Neviem, čo „originálne“ mu chce ponúknuť, keď predmetný poslucháč má na výber množstvo ďalších rádií, kde počuje rovnakú komerciu, rovnaké dopravné správy a rovnakú reklamu. Tú jedinečnosť, ktorú Rock FM malo, postupne stráca. Je to obrovská škoda, nielen pre samotné rádio, ale najmä pre poslucháča.

Nie každému lahodí hudba zo selektora, ktorú zostaví raz za mesiac akýsi hudobný redaktor na základe aktuálnych hraností a toho, čo mu utkvelo v pamäti z čias, keď mal desať rokov a vozil sa na kolotoči. Nie každý počúva rádio pri sekaní zeleniny pri príprave obeda či pri vysávaní a utieraní prachu. Sú aj takí, ktorí chceli, chcú a budú chcieť rádio s ľuďmi, čo vysielajú a nielen vypĺňajú pauzy medzi reklamnými breakmi.

Verím, že poslucháč nie je taký hlúpy, akého ho robia rádiá. Dúfam, že miesta v rádiách (najmä vo verejnoprávnom) raz zaujmú ľudia, ktorým ide o hudbu. Pri takomto úpadku sa netreba čudovať, prečo vyhrávajú Aurelov tí, ktorí ich vyhrávajú a prečo sú Slávikmi stále tí zombíci, ktorí hrajú a spievajú na každej vlne a za každých podmienok.

Niektorí ľudia vravia, že rozhlas (tak ako akákoľvek služba v snahe získať zákazníka) dá ľudom, čo chcú, keď ich bude viac a keď si to vyžiadajú. Snáď nadišiel čas ukázať ľudom v rozhlase, čo chceme počúvať a aké služby nám za naše poplatky majú ponúkať.

Matej Lauko