Reportáž

„All we are is dust in the wind“. Všetko čo sme, je len prach vo vetre. Týmito slovami začal pre nás 7. máj. Posolstvo americkej rockovej skupiny Cansas v nádhernom folkovo -akustickom aranžmáne sa ozývalo z prehrávača Stanovho vozidla, keď nás usádzal pred cestou do Brna. Cestovali sme na rozhovor do rádia Proglas.

Zúčastnil som sa tento rok ako nesúťažiaci účastník a divák troch bratislavských oblastných prehliadok: Country lodenice, Porty a Strunobrania. O bratislavskej oblastnej Country lodenici už čosi písal jeden nemenovaný muzikant a zožal za svoj humorno-kritický pohľad podľa mňa prehnane besnú reakciu organizátorov. Nech to bolo aké bolo, nikto im už neodpára, že boli prví, kto uskutočil spoluprácu festivalov pri oblastných výberových prehliadkach. A to je, podľa mňa, taká veľká vec, že akákoľvek kritika môže byť iba hodná povznesenia sa, alebo bezpredmetná. Neviem, či bude niekto písať o Porte v Dome kultúry v Dúbravke, ja sa obmedzím na stručný odkaz: Držím vám palce, kamaráti, nech sa vám nabudúce darí.

V piatok 19.4. sa v Kremnici konal už 4. ročník folkovej pohody pod názvom Folkové Laso, alebo Kremnické laso. Ako len chcete. Všetko tu je možné. Celý večer sa začal trochu pochmúrne a zapršano, čo však nebránilo hlavným aktérom Minciam vo fontáne doraziť do Kremnice. Bol som potešený, že chlapi prišli v bezpečí a v dostatočnom predstihu, čo zaskočilo aj nášho zvukára, ktorého sme odtrhli od večere. Po úplne precíznom nazvučení a naskúšaní si pár piesní sa večer mohol začať len s päť minútovým meškaním.

Nie nadarmo sa hovorí, že šťastie chodí po horách a choroba po ľuďoch. Tomuto faktu sa nevyhli ani niektorí členovia domácej skupiny na "Folkovaní s Jasoňom" 19. apríla v malej kinosále v Sklených Tepliciach. Už vo štvrtok sme začali pripravovať malú kinosálu zhruba so sedemdesiatimi stoličkami a primerane stredným pódiom. Spolu s členmi domáceho fanklubu sme pripravili kulisy s nápisom "hosť - Pepe Šrank" na bledomodrej opone, uložili stoličky a tešili sa na piatok.

Sobotné popoludnie sa dá prežiť všelijako. Niekto obľubuje prácu v záhradke, iný sa rád vyberie do mesta, niekto vyhľadáva kultúru a niekomu stačí, aby bol v spoločnosti príjemných ľudí. Mne sa podarilo okrem tej záhradky skĺbiť všetky vyššie spomenuté aktivity do jednej, keď som prišiel v sobotu podvečer do UPC, kde sa konal koncert skupiny Druhý dych a jej hosťa.

Oficiálna správa by mohla vyzerať takto: 14. apríla 2002 v relácii rádia Rock FM „Folkfórum LIVE“, ako hostia vystúpili slovenská pesničkárka Suí Vesan a český pesničkár Pavel Dobeš. V štúdiu číslo 5 v Slovenskom rozhlase, teda ani tentokrát nenastalo ticho. Našťastie. Lebo to, čo sme tam mohli sledovať , sa len tak ľahko nepočuje, ani nevidí.

Cesta do Pardubíc začala vylosovaním vodiča. V praxi je to ten človek, na ktorého je uvalená prohibícia počas celého zájazdu. Nešťastník rozváža veselých kamarátov po koncertoch a nasledujúcich oslavách. „Zvíťazil“ Vlado Slavík z dvoch prozaických dôvodov. Cestu dokonale poznal a jediný mal na akciu voľné auto. Na 4.4. sme prijali pozvanie do pardubického klubu Delta, kde sme mali s Mincami vo fontáne hrať ako hostia skupiny Poupata.

Vo štvrtok 11.apríla nežil Zvolen iba hokejovým zápasom domácich s Bratislavou. Aspoň malý komorný priestor Zvolena, konkrétne World klubu určite nie. Aj keď téma hokeja odznela, pretože aj o svojich „hokejkovo - gitarových“ začiatkoch nám tam rozprávala Soňa Horňáková. Samozrejme aj hrala, spievala, tlieskala, rozprávala vtipy a spomínala. Soňa je absolútna „profíčka“, čo je vidieť na jej uvoľnenosti a ľahkosti pri hraní. Rozospievala sa na piesni „Niečo ako blues“. Na pódiu nezostala sama, vypomáhali jej dvaja členovia z SH BAND Vlado /Brcho/ Kaňák na bicích a Janka Krajčovičová na klávesoch a gitare. Soňa mala už od začiatku publikum na svojej strane. Bola veľmi prirodzená a spontánna, hoci sa ospravedlnila že je nachladnutá. Okrem piesní, ktoré sú známe zahrala aj „Uspávanku“ z jej posledného albumu. Zaspomínali sme si na Jožka Štefánika, ktorý sa textovo podieľal na viacerých skladbách a aj Paľa Hammela, ktorý ani po viacerých výzvach a očakávaniach neprišiel.

Je 10.apríla večer, leje a poriadne mi natieklo do topánky... že by som sa išla niekam schovať? Prvé útočisko mi naskytlo Univerzitné Pastoračné Centrum v Bratislave, kde sa konal zaujímavý trojkoncert. Ako prvý prišiel na pódium mladý pesničkár Marek Šárkozi ktorý si po prvý krát vyskúšal slasť koncertného pódia. Rozprával čosi o tréme, ale keď si porovnám mňa po prvý krát na pódiu a jeho, tak klamal :o) ... bolo z neho cítiť to, čo u ostrieľaných hudobníkov ťažko nájdeme a to veľká úcta k tomu, že si tam môže zahrať, z textov obrovská láska k prírode, priateľom, ohňu. Jednoducho obrovské chcenie dostať zo seba von to, čo cíti k našej milovanej matičke prírode. Ďalej sa mi páčili jeho "folkové melódie" so vsunutím trampských textov, s folkovým nádychom. Jednoducho, neboli to texty ani čisto trampské, ani čisto folkové (hoci je ťažko definovateľné, čo je to folkový text...) a tieto 2 témy spolu príjemne korešpondovali. Samozrejme, kde-tu sa ukázala aj dajaká malá chybička, ale to sa stane aj ťažkému profesionálovi. Ešte keď si Marek nacvičí listovanie v textoch piesní, bude to paráda ;o) Takže výsledný dojem z jeho prejavu bol veľmi príjemný.

Celý deň svietilo jarné, ešte zubaté slnko, pofukoval mierny vetrík a z okolitých Štiavnických vrchov sa šírila vôňa jari. S týmto ročným obdobím prichádza aj ľudový zvyk "Veľká noc". V Sklených Tepliciach sme tento sviatok oslávili po svojom už v sobotu spojením niekoľkých hudobných vystúpení pod názvom "VEĽKONOČNÉ FOLKOVANIE". Ako obyčajne prvý som vystúpil ja, moja gitara a fúkacia harmonika. Par minút po začiatku sa sála z polovice zaplnila a dokonca prišli aj najmladší fanúšikovia folku. Síce ešte veľmi nerozumejú textom, o láske priateľstve či sklamaní, ale ich malé rúčky sa vždy pridali k tým starším.