Nachádzate sa tuBlogy / petiar's blog / The Great Gig in the Sky

The Great Gig in the Sky


petiar 22 september 2008

Richard WrightJe to presne týždeň čo počúvam doma Pink Floyd viac ako kedykoľvek predtým. Objavil som ho pred veľa rokmi vďaka jednému kamarátovi, od ktorého som si požičiaval kazety s ich hudbou. Boli preňho také cenné, že mi nikdy nechcel požičiať viac ako jednu naraz a tak som sa, úplne fascinovaný tou nadčasovou muzikou, otočil k nemu a späť domov aj trikrát za deň. Doba pokročila a v mojej poličke sa dnes hrdo vynímajú takmer všetky ich albumy a DVD. Akurát živý koncert v spomienkach chýba - turné Pulse, v rámci ktorého sa zastavili aj v Prahe, som trestuhodne prepásol. Žiaden iný koncert Floydov v pôvodnom zložení sa už neuskutoční. Richard Wright nás navždy opustil.

 

Richard William Wright sa narodil 28. júla 1943 v Londýne. Na miestnej polytechnickej škole sa zoznámil s Nickom Masonom a Rogerom Watersom a od roku 1964 hrali spoločne. O rok neskôr sa k nim pridal aj Syd Barret a tu kdesi sa začala písať história Pink Floyd - jednej z najznámejších rockových kapiel vôbec.

Rozpor medzi Watersom a zvyškom skupiny nebol jediný rozpor, ktorý sa v nej udial, i keď určite najznámejší a čo sa týka jej hudobného smerovania i najdôležitejší. Počas natáčania albumu The Wall však vzniká napätie i medzi Wrightom a ostatnými členmi skupiny, čo má za následok že počas turné k nemu už nevystupuje ako člen Pink Floyd, ale iba ako platený hráč. Na nasledujúcom albume The Final Cut už jeho meno chýba úplne, treba však dodať že toto postihlo aj ostatných členov skupiny. Pri jeho nahrávaní sa totiž Watersova sebecká povaha prejavila natoľko, že jeho vlastné meno bolo jediné, ktoré sa na booklete objavilo. Na zadnej strane stojí: "The Final Cut by Roger Waters, performed by Pink Floyd" (The Final Cut od Rogera Watersa, hrá skupina Pink Floyd).

Pink Floyd - Gilmour, Mason, WrightDo Pink Floyd sa Rick vracal pomaličky - najprv sa jeho meno drobnými písmenkami objavilo v artworku albumu A Momentary Lapse od Reason, ale v nasledovnom The Division Bell už vystupuje aj ako spoluautor piatich skladieb. Podobne ako Mason, aj on účinkoval na všetkých turné Gilmourovej éry Pink Floyd. Po skončení činnosti kapely spolupracoval s Davidom Gilmourom na sólovom albume On An Island a objavuje sa aj na koncertných DVD - David Gilmour In Concert, Remember That Night a Live in Gdańsk, ktoré vychádza práve dnes, 22. septembra 2008.

Jeho tvár i meno boli vždy tak trošku skryté za Watersom či Gilmourom, ale na pódiu nebol prehliadnuteľný. Nielen kvôli typickej čiernej vestičke ale hlavne kvôli jeho hudobnému príspevku. Na klávesoch sa naučil hrať sám od seba, ovplyvnený najmä jazzom a klasickými hudobníkmi. Nebol to teda žiaden virtuóz, i tak sa jeho prístup k hre na klávesoch považuje za novátorský - jeho hudobné plochy tvoria, dása povedať, základ najslávnejších hudobných kompozíciíí od Floydov (Shine On Your Crazy Diamond, Echoes) a na štvrtom najlepšom albume v histórii vôbec - The Dark Side of the Moon má dokonca dve vlastné piesne - Us and Them a The Great Gig in the Sky. Verím, že názov tej druhej verne odzrkadľuje to, čo sa momentálne deje tam, kam sa Rick odobral.

Down and out

It cant be helped but theres a lot of it about.

With, without.

And who'll deny its what the fightings all about? 

Out of the way, its a busy day

Ive got things on my mind.

For the want of the price of tea and a slice

The old man died.

 

Tvoje hodnotenie: Žiadne Celkové hodnotenie: 8.5 (Hlasov: 2)

Bookmark and Share Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.

Obrázok používateľa Anonym

Tento clovek mal najkrajsie oci na svete. Smutne, ze sa zavreli navzdy...

Obrázok používateľa Anonym

Výborne, kvalitná hudba. Ale najlepší je aj tak Waters, ten popis na Final Cut nemá chybu. :-p

Práve The Wall a Final Cut sú u mňa jedny z naj vecí v histórii hudby. Ale mám pocit, že to už som niekde písal asi tak 185-krát...

Obrázok používateľa dvaktvar

osobne pokladam konflikt medzi sydom barretom a zvyskom kapely za podstatne klucovejsi ako vsetky ostatne, pretoze do svojho odchodu (prefetovania sa) tahal kapelu on, hlavne v ich psychedelickych zaciatkoch (the piper at the gates of dawn, psychedelic sessions,...), az potom prisla slavna watersova era... (po jeho odchode zil PF uz len zo svojej byvalej slavy)

Obrázok používateľa petiar

Je to vec názoru a je pravda že som to v článku mohol formulovať ináč. Nemyslím si, že by "psychedelická" éra floydov po odchode Barreta skončila - viď Ummagumma, Meddle alebo film Live at Pompei. Že po odchode Watersa žil PF zo svojej bývalej slávy - to je somarina. Pre Watersa akoby sa hudba postupne stala len prostriedok k tomu aby sa vyrovnal sa so stratou svojho otca vo vojne (The Wall, Final Cut a cítiť to aj na sólovkách po odchode od PF - Amused to Death, In the Flesh). Gilmourova éra je hudobne omnoho rôznorodejšia a preto si myslím, že ten druhý spor bol pre smerovanie kapely dôležitejší.

Obrázok používateľa dvaktvar

Samozrejme, ze je to vec nazoru, ale reagujem, na Ummagumma su nahrate starsie veci skomponovane este za Syda, albumy ako Meddle, Atom heart mother, ci okrajovo aj Obscured by clouds uz nepovazujem za psychedelicke, su iba kompozicne prespekulovanejsie, ale uz v nich jasne badat harmonicke postupy a formy take typicke pre Watersa, naproti tomu Dave je viac (iba) pesnickarom, aj ked ovplyvnenym (pozitivne) celym PF. Co sa tyka vyrovnavania sa Watersa s Erikovou smrtou suhlasim, avsak mozno prave tato obrovska tarcha mu umoznila tvorit ideovo kompozicne albumy, ktore posunuli hudbu asi o tolko krokov vpred ako Verdi ci Bach. Treba ich chapat skor ako vyjadrenie jeho nazoru na vojnu a nasilie vseobecne ako primitivne preostriedky vynucovania si u druhych uznanie vlastneho ega, navyse dejova linia v nich byva znacne potlacena jeho genialnym impresionizmom (tehly v mure, deti v rovnosatach, mlyncek na masy, muz tupo hladiaci do telky, cerviky v mysli,...). Opravujem vcerajsiu vetu, odkazovo (to zdoraznujem!) je PF po jeho odchode iba zijucou legendou, aj ked na druhej strane uznavam kvalitu hudobnej stranky Gilmourovej tvorby a mojou najoblubenejsou vecou od celeho PF je Comfortably numb.

ps:iba vdaka vzajomnemu ovplyvneniu sa onych piatich panov su dnes k dispozicii taketo veci, pre mna je PF svetonazorom a preto stratu "cloveka" Wrighta nepovazujem az taku podstatnu... (to sa tyka aj ostatnych "ludi" v kapele,taky uz som)



Najnovšie komentáre