Nachádzate sa tuMalá veľká Suzanne Vega v PKO

Malá veľká Suzanne Vega v PKO


petiar 19 jún 2003

V stredu 18. júna 2003 sme pred bránami bratislavského Parku kultúry a oddychu mohli okolo 19:00 badať zvýšenú koncentráciu ľudí, ktorí mali navonok spoločné len to, že väčšina z nich smerovala do Malej sály tohto kultúrneho zariadenia. Niečo však mali spoločné aj "vovnútri" (a nemyslím tým lístky na koncert Suzanne Vega vo vreckách svojich nohavíc a príručných taškách). Túžba uvidieť jednu z legiend svetovej folkovej scény z nás všetkých urobila jedno - publikum.Koncert sa začal takmer presne a to vystúpením predskokana. Jakub Noha Band asi nie je v našich zemepisných šírkach veľmi známy, ale aj napriek tomu dokázal v rámci svojich možností aspoň mierne rozhýbať publikum, ktoré však viac neregistrovalo ako registrovalo že sa na pódiu už niečo deje. Spočiatku sa dokonca zdalo, že Bratislava zažije mierne fiasko v podobe ani nie do polovice naplnenej sály, ale nepredbiehajme. Jakub Noha Band sa mi veľmi páčil - štyri elektrické gitary (z toho jedna basová) a bicie vedia narobiť dobrý hluk. Ten Jakubov bol znásobený kvalitnými textami v náznakoch pripomínajúcimi tvorbu Petra Fialu a harmóniami (a teraz mi znalci odpustia, Jakuba Nohu som počul prvýkrát) Neila Younga. Po cca ôsmich pesničkách sa s nami rozlúčil a v sále zavládla len vrava.

Keď začalo byť publikum (teda my) čoraz netrpezlivejšie a svojim piskotom pripomínalo kvôli čomu sem vlastne prišlo, začal som hádať ako asi nastúpi skupina na pódium. Tipoval som najprv troch-štyroch muzikantov v pozadí, potom jedného významnejšieho gitaristu v popredí a po prvých tónoch nabehne na pľac aj "Zuzanka". Netrafil som sa ani počtom ani poradím. Muzikanti boli štyria - okrem hviezdy večera bubeník, gitarista a basgitarista - ako sme neskôr zistili, taktiež hviezdy večera. Skromnosť sa okrem formy nástupu prejavila aj v nekonečných opakovaniach "Thank you!" za naše búrlivé potlesky hneď od prvej pesničky. Koncert samotný nemal extra gradáciu, tiahol sa vo veľmi príjemnej rovine piesní rýchlych aj pomalých, známych i menej známych (viď setlist na konci článku). Ako správna pesničkárka od začiatku Suzanne živo komunikovala s publikom. Keď si všimla, že problémy nerobí ani jazyková bariéra, nebála sa okrem úsmevných poznámok ani dlhších preslovov k jednotlivým piesňam. Myslím, že najzaujímavejší bol ten, v ktorom opisovala svoju krátku letnú lásku s chlapcom z Liverpoolu.

Že k dobrej muzike netreba fúru muzikantov nás presvedčovali jej spoluhráči od začiatku. Gitarista, ktorému zdatne vypomáhal ladič gitár (človek, ktorý naboku pódia dolaďoval gitary, na ktoré sa momentálne nehralo) hral striedavo na akustickú a elektrickú gitaru. Aj napriek tomu, že neohromoval rýchlymi sólami bolo poznať, že je to skúsený a kvalitný hráč - presnosť a uvoľnenosť boli jeho doménami (nakoniec, ako i doménami ďalších členov). Rytmická sekcia na tom nebola o nič horšie - bubeník Doug Yowell s kráľovsky mohutnou zostavou bicích nástrojov "šlapal" ako hodinky môjho pradeda - jeho rytmus bol neúprosne (ale nie chladne) presný, basgitarista podobne ako gitarista uvoľnený a teda i veľmi veselý.
Suzanne striedavo hrala a nehrala na gitaru (značka Taylor), jednu pesničku zapievala aj úplne sama, len s gitarou (to bol asi môj najsilnejší zážitok z koncertu), jednu len za sprievodu basgitary. Veľmi zvláštny je spôsob jej hry, človek sa veľmi čuduje ako vlastne môže zahrať to, čo ide z reproduktorov. Nie nadarmo sa basgitarista Mike Visceglia raz vyjadril v zmysle, že jej hra na gitaru je anomália. Pri hre používa rôzne typy "thumbpick-ov" (prstienkov - niečo ako umelo predĺžené nechty) a spôsob ako tou uvoľnenou rukou hrá rýchle grify napríklad v pesničke (I'll Never Be) Your Maggie May je mi záhadou. Jej spev tvoril dominantu, ktorú je zbytočné komentovať. Elektronické prvky mali na koncerte tiež svoje miesto, aj keď tam skôr neboli ako boli.

Publikum odmeňovalo pesničkárku dlhými a srdečnými potleskami, ona sama s úctou po každej pesničke niekoľkokrát ďakovala. Keď som sa približne v strede vystúpenia obzrel za seba, potešila ma celkom husto naprataná sála, k záveru sme sa tešili zo spolupráce s muzikantami - tá spočívala najmä v tlieskaní (teraz mi napadá, že by mal niekto náš národ naučiť tlieskať na druhú dobu), lúskaní prstami a vyvrcholila v poslednej piesni v rámci riadneho programu (Tom's Dinner), do ktorej sme spievali "tup tup túúú dup..." a ktorá proste nemala šancu byť poslednou piesňou onoho večera, takže nasledovali ešte dva prídavky. Po nich sa nám muzikanti uklonili naozaj posledný krát, bubeník odovzdal paličky šťastlivcovi stojacemu úplne pri pódiu a už sme ich mohli vidieť len keď si balili nástroje. To som sa už ja delil s dojmami so známymi, ktorých som na koncerte postretal neúrekom. Všetky boli viac než kladné. Som veľmi rád, že na Slovensku existujú agentúry (v tomto prípade to bol Dr. Horák), ktoré k nám pozvú aj takéto hudobné lahôdky. Na záver ešte pripájam zoznam piesní, za ktorý ale celkom neručím:

Tired Of Sleeping
Caramel
Widow's Walk
Marlene On The Wall
(I'll Never Be) Your Maggie May
Calypso
Penitent
"My Friend Millie"
Gypsy
Solitaire
99.9F
Left Of Center
The Queen & The Soldier
Solitude Standing
Blood Makes Noise
In Liverpool
Luka
Tom's Diner

Woman On The Tier (I'll See You Through)
Rosemary

When Heroes Go Down
Priscilla

5jar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Kategórie
Obrázok používateľa petiar

Z zozname piesní chýba Small Blue Thing, ale neviem, kedy to hrali...

Obrázok používateľa 7110156064

hoši, ste rýchlejší ako Spidygonzáles, najrýchlejšia myš Meksika (((-:

Obrázok používateľa Radiar

Small Blue Thing hrali na konci - tuším to bolo v prvom prídavku alebo tesne pred ním.

Obrázok používateľa 7110156064

mám pocit, že to bolo až v druhom prídavku

Obrázok používateľa 7110156064

máš pravdu .... ináč, práve tú som si v tej chvíli želal (-:

Obrázok používateľa Anonym

Na tom nezalezi - hlavne ze ju zahrala...



Najnovšie komentáre