Nachádzate sa tuCountry Lodenica 2005 - hviezdny večer

Country Lodenica 2005 - hviezdny večer


kefo 07 september 2005

Na úvod tejto reportáže radšej hneď uvediem pár informácií, ktoré pomôžu ozrejmiť, prečo je taká, aká je. Nie je príjemné byť roztrhaný v komentároch. Na Lodenici som bol prvýkrát, aj to iba na posledný deň. Takže ju neviem porovnať s minulými ročníkmi, iba s inými festivalmi. A dopadla celkom dobre. Vzhľadom na to, že na zhodnotenie popoludňajšieho programu bol najkompetentnejší Radiar, ja sa sústredím na hviezdny večer a všeobecné postrehy.

Lodenica je jedným z tých väčších festivalov, kde už začína byť podstatné, ako sú ľudia poukladaní, aby vôbec videli. Niekto chce ležať, niekto sedieť, iný tancovať. Napríklad Zahrada bola kedysi komorným festivalom, priestor pred pódiom zaberali ľudia ležiaci, na noc zaliezajúci do spacákov. Trsajúca časť divákov sa objavovala zriedka. Vrcholom večera bolo ukolísanie do pokoja a Vítaní slunce v spacáku. Doba sa zmenila, priestor pred pódiom si vybojovali nadskakovači a leháristi sa vytesnili na okraj, kde im často zavadzajú vo výhľade sediaci alebo stojaci diváci. Toto mi na Zahrade vadí, lebo som viac lehárista ako nadskakovač. Buď si to odsedím na lavici bez možnosti priebežne odpadnúť do horizontálnej polohy, alebo bivakujem niekde ďaleko vzadu, stále sa šúchajúc po šikmine. Preto ma teší, že na Lodenici je iná zvyklosť. Aj keď chýba výhoda stupňovitého amfíku, časť hladiska je prízemná a časť stojaca. To sa viac-menej poctivo dodržuje.

Tri scény sú pekná vec, ale takto blízko seba - toť otázka. Druhá scéna (Twist) a divadelný stan sú zvukovo evidentne druhotriedne. Nemám na mysli kvalitu zvukárov, ale akustický smog z hlavnej scény, ktorá je príliš blízko a má najsilnejšiu aparatúru. Možno niekomu nevadí, že počuje hudbu odvedľa až tak hlasno, že tichšie pasáže toho, čo sa rozhodol počúvať, zanikajú. Ale mne áno. Preto som bol rád, že tomu zvukári aspoň na Jarrete vypálili tak, ako bolo treba (len neviem, ako sa vedľa cítili ľudia na Žalmanovi). Ale má to aj výhodu. Dá sa ľahšie využívať prebiehanie medzi scénami počas zvučenia a programových vložiek. Pri vhodnej synchronizácii scén sa tak dá vlastne súčasne sedieť "na dvoch stoličkách". Na pohode to síce veľa nepridá, ale pre tých, ktorí chcú neznáme kapely aspoň ochutnať a spoznať, je to plus.

Ale aj tak som riešil jednu veľkú dilemu. Chcel som byť aj na pesničkárskom programe aj na hlavnom programe. Vybral som si hlavný. Je pravda, že veľa voľných časov na konkurenčnú scénu nie je. Doobeda sú všetci prispatí, popoludňajší program je súťažný, od podvečera sa to začína rozbiehať hviezdami. Snáď ešte noc po hlavnom programe - okrem spevokolov pri pive ako možnosť naviac pesničkárska noc v divadelnom stane. To znie fajn, aj keď za tým určite niečo je, keď sa to tak nerobí. Možno štrajkujú zvukári. Možno pesničkári odmietajú zostať tak dlho triezvi :-)

A teraz k niektorým hviezdam programu. Skupina Jarret je na českej scéne známa už desaťročie. Mne osobne imponujú hneď niekoľkými vecami. Majú nadštandardne dobré texty, niektoré pasáže znesú kritéria kladené na poéziu, iné sú zas textársky zručné. Hudba je melodicky zaujímavá a nápaditá. Aj keď spev nie je vokálne bohatý (väčšinu potiahne výborná speváčka) a muzikanti sa neuchyľujú k virtuóznym exhibíciám, zvuk kapely je plný, presvedčivý a náporový. Jednoducho - má to drajv, šlape to. U niektorých kapiel má človek dojem ako pred mikrovlnnou trúbou. Snažia sa, makajú, vidieť, ako sa to tam na javisku potí, vrie a buble, no von sa veľa nedostáva. Jarret patrí k tým krbovým. Ich vlastné teplo žiari poctivo von, až by sa z bezpečnostných dôvodov žiadalo odstúpiť trochu ďalej. Na tomto lodenickom koncerte ma trochu mrzelo, že nezahrali najväčšie pecky. A to je takticky výhodné najmä pre nového (tu slovenského) diváka.Neverím, že jedna roztrhnutá struna na gitare môže byť až taký problém, aby niektoré pesničky kvôli tomu nezazneli. Gitarami sa to tam len tak hemžilo. Ak si chcete urobiť o Jarrete obraz, stačí navštíviť ich webovú stránku www.jarret.cz, kde sú nielen texty, ale aj kompletné mp3 prvého CD a časti druhého (aj táto ústretovosť je zaujímavá, väčšinou si kapely tejto kategórie svoje duševné vlastníctvo chránia ako oko v hlave). A ešte jedna poznámka ma napadá. Táto kapela už evidentne patrila na hlavnú scénu, druhá jej bola pritesná. Našťastie aj zvukári si asi chceli urobiť radosť z dobrého nazvučenia (vďaka, Shagy) a pustili von zvuk v hlasitosti, akú dovtedy asi mali zakázanú. Inak si to neviem vysvetliť.

A teraz na hlavnú scénu. Honza Nedvěd je naozaj legenda. Rozporuplná. Tak, ako niektorí s radosťou čakajú na jeho vystúpenie, aby si ho užili, tak iní s rovnakou radosťou čakajú, že si budú môcť dať na chvíľu pauzu a ísť na pivo či na pesničkárske soirée. Najpresvedčivejší asi bol, keď ešte spieval s bratom Františkom. Alebo sám ako "pesničkár". Jeho piesne sú totiž tak silno zviazané s mocným mužným hlasom (je jedno, či jeho alebo bratov), že v ústach ďalšej generácie Nedvědovcov pôsobia sucho a nepresvedčivo. Jednoducho - ani syn ani synovec ich ešte nedokážu primerane interpretovať. Keďže na tomto koncerte časť spieval Františkov syn, časť publikum a časť sám Honza s neistým hlasom, malo to ďaleko od atmosféry, ktorá vládla starým dobrým Brontosauřím koncertom. Ale teraz to bolo o inom. O radosti, že aj napriek zdravotným problémom, ktoré by iných muzikantsky odpísali, stojí na pódiu. Legendy sa nepočúvajú čistými ušami, musí v nich znieť ozvena napočúvaných cédečiek, súkromných príbehov, pripomenutie mladosti. Preto boli v hľadisku davy, preto s ním spievali a preto šaleli. A on sa tiež nenechal zahanbiť, predviedol niekoľko pohybových prvkov známych skôr z rockových koncertov. Nezávislý pozorovateľ z Marsu by určite domov podal správu, že toto bolo najúspešnejšie vystúpenie na Lodenici. Zvonku to tak vyzeralo. Ja som si to prefiltroval a bol spokojný. A naviac ma potešili greatest hits v podaní jeho klávesáka v úprave pre komorný orchester. Niektoré pasáže boli fakt monumentálne a dobre sa počúvali (a niektoré zasa zneli príliš kompjúterovo).

Kamelot je stálicou a, píšem to v dobrom, ich hudba sa už takmer štvrťstoročie v podstate nemení. S Kamelotom okolo sveta - Island, Kanada, Honolulu. A na záver ešte treba zachrániť kone. Tak si to diváci želajú. Priznám sa, že som nebol ich veľkým fanúšikom a nie celkom som chápal ošiaľ, s akým im české publikum dovolilo do folku vstúpiť. Ale keď som ich pred desiatimi rokmi počul prvýkrát naživo, niečím ma dostali. Najprv možno tým, že ich spevák Bůček sa postavil mimo mikrofónov pred pódium a uhulákal celý Strážnický amfiteáter. Potom niekoľkými naozaj príjemnými pesničkami. A v poslednom čase zisťujem, že sa teším najmä na Horkého gitaru. Po všetkých tých nestráviteľných gitarových vyšívačkách, ktorými sa snažia (aj výborní) gitaristi veľkého množstva kapiel rozkošatiť svoje melódie na mňa pôsobí jednoduchá, ale zručná Horkého gitara ako balzam na uši. Do piesní vstupuje triezvo, s citom a primerane. Až trochu Knopflerovsky a to ja rád.

Po Kamelote začalo dlhočizné zvučenie Vlastu Redla. Časový priestor zo začiatku vyplnil Cimbal Clasic, ktorý sa dokázal veľmi rýchlo (za to si zaslúži obdiv) rozložiť na predscéne. Aj po jeho dohratí pokračovalo úmorné Redlovo zvučenie, počas ktorého určite dozrievala nevraživosť medzi zvukárom a muzikantami. Ťažko dávať niekomu z nich za pravdu, lebo pre diváka (odhliadnuc od čakania) bol výsledok na oboch stranách dobrý. Aj zvuk dobrý, aj muzika dobrá. Ale tá atmosféra spôsobila, že polovičke divákov pripadali Redlove poznámky a správanie ako hviezdne maniere. Mňa ako diváka mrzí, že som si ich problémy nakoniec zlízol ja. Skrátené vystúpenie, nepresvedčivé prídavky a neustály pocit vanúci zo scény, že niečo nie je v poriadku. Musím priznať, že z Redlových festivalových vystúpení som v posledných rokoch trochu sklamaný. Nie hudbou, ale vyznením koncertu. Okrem muziky tam jeho šoumenstvo a exhibicionizmus pretlačí priveľa balastu, ktorý možno niekoho baví, no mňa ruší (a podľa odozvy okolodivákov sa mi zdá, že viac je takých ako ja). A tak sa vždy teším, že nabudúce to už bude ok, ale - raz pretláča do popredia nový objav v kapele (Šany), druhýkrát vyzerá akoby mal vypité, inokedy trucuje kvôli zvukárovi... a tá čistá muzika, ktorú popritom ponúkne, je úžasná. Aj keď je napríklad dojem z Čechomoru, Fleretu či podobných kapiel výborný, Redl vie zahrať ešte čosi viac, čo sa nedá definovať. V tom sa mi zdá byť jedinečný. A tak sa vždy po ukľudnení opakovane na neho teším a dúfam, že sa konečne dočkám veľkého množstva dobrej Redlovej muziky predvedenej napríklad s Čechomorovskou skromnosťou a úctou k publiku.

Po Redlovi už Cimbal Clasic ako medzikapela znovu nenastúpil, vraj nebolo času. Ale až čas ukázal, že času bolo dosť, lebo aj pred začiatkom koncertu Čechomoru nastala dlhá hluchá nervózna chvíľa. Ale nakoniec by sa možno ukázalo, že hrať nemôžu najmä kvôli svojim nástrojom, ktoré som počas celého Redlovho vystúpenia podvedome ľutoval. Cimbal, basa, nechránená predscéna a padajúca rosa. Nie najvhodnejšia kombinácia. A tak si chlapci svoje nástroje poutierali, pobalili a čakalo sa na Čechomor.

K ich vystúpeniu nie je veľmi čo dodať. Výborné. Dôstojný koniec večera. Žiadne vymýšľanie, len pesnička za pesničkou, jedna lepšia ako druhá.

Potom už len záverečná spomienka na Michala Tučného spolu s Alanom Mikušekom a Aničkou Štrkáčovie, a rozlúčenie organizátorov. Pri odchode z udupaného trávnika som si všimol, že po nás zostalo enormne veľa odpadu. Áno, hudba očisťuje. Niektorých priam až fyzicky.

Na koniec sa patrí nejaké zhrnutie alebo poučenie. Nemám. Všetko som vymenoval. Tak už len doplním. Ubíjali ma ostré drobné svetlá, ktoré neustále svietili do hľadiska. A zdalo sa mi, že práca zvukárov na hlavnej scéne bola síce poctivá, ale akási ležérna. Oproti českým kolegom im nazvučenie trvalo dvakrát tak dlho, aj keď výsledok bol porovnateľný. A ešte moderovanie. Bol som sklamaný. Za nevyplnenie dlhých hluchých miest (a tým nepriamo aj za atmosféru) Redlovho vystúpenia) môžu aj konferenciéri. Potom sa diváci nudia a stupňujú nervozitu. Každý veliteľ na vojne vie, že ak vojak nemá robotu, vymýšľa sprostosti. Preto ho treba zamestnať. A to si pýtali aj tieto davy. Pritom tém je dosť. Dalo sa rozprávať o čomkoľvek, čo sa napríklad píše na servri www.folk.sk. Dali sa robiť rozhovory s muzikantami, ktorých tam bolo dosť a určite by pár slov o nich ľudí zaujímalo. Čo všetko sa dá, to má vedieť správny moderátor. Ja tu nekritizujem čas, kedy moderátori frčali, ale kedy mlčali.

Peter Kefo Šrank

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Obrázok používateľa vetroň

pekné. Ja som tam bol tiez 1. krat a rozhodol som sa, ze organizatorom napisem konstruktivno krtiticky e- mail. vela veci tam nebolo organizacne ani priestorovo zvladnutych...pokial na festival pozerame ako na \"najvacsie country v strednej Europe\", ako tvrdia na stranke. a uz vobec nie, ked pozrieme tu tradiciu a skusenosti.



O autorovi

Obrázok používateľa kefo

Moja webstránka
http://www.kefoweb.sk

Skutočné meno
Peter Šrank

Môj profil

Literatúra, texty, piesne - aktívne. Zdravá výživa, šport, eko, cestovanie - pasívne.

Najčítanejšie články za posledný mesiac

Najnovšie komentáre