Nedal som sa (rozhovor s Honzom Nedvědom)

Jan Nedvěd (62) je hádam najkontroverznejším pesničkárom, jediným, ktorému sa podarilo dostať folkovú hudbu na stránky bulvárnej tlače. Názory naňho sú rovnomerne rozsypané po celej možnej dĺžke názorového spektra. Nič to však nezmení na fakte, že mnoho jeho pesničiek už takmer zľudovelo, má vzácny cit pre melodiku piesne a pred koncertom, v šatni a pri rozhovore sa správa ako profesionál.

Folk.sk: Na začiatku rozhovoru mi dovoľte vyjadriť obdiv. Viem totiž, že ste mali v minulosti vážne zdravotné problémy ale keď som vás dnes videl vystupovať z auta všimol som si že ste plný energie a entuziazmu - ako to robíte?

HN: Nedal som sa. Mal som mŕtvicu a skoro som umrel. Keď mi oznámili že by som mal byť po zbytok života v absolútnom kľude tak som sa rozhodol že to tak nebude. Začal som okamžite chodiť. Rok - dva som neustále chodil a po čase mi to odoznelo akoby si môj organizmus zvykol. Vyžaduje to, samozrejme, aj istý asketizmus - nikdy sa poriadne nenajem, môžem fajčiť len obmedzené množstvo cigariet, nesmiem moc alkoholu ale hudba je príliš krásna na to aby to človek zneužil.

Sú teda pre vás aj koncerty a koncertné šnúry istým spôsobom oddychu?

To nie, to len tak vypadá, ale je to ťažká drina. V dnešnej dobe už nestačí len to že viete spievať alebo máte nejaké textové nadanie. Ľudia potrebujú vedieť že to, čo hovoríte, je pravda. Chcú si myslieť, že to je pravda. A tú pravdu nepredáte len tak že si sadnete a odspievate, tam musí prebehnúť komunikácia, ktorá v konečnom dôsledku prinesie obrovské vypätie. Ale je pravda, že keď je človek zároveň aj autorom tak ho tá sebarealizácia dosť napĺňa, takže čosi z tej energie ide aj naspäť. A možno tomu až tak celkom nerozumiem, ale koncerty ma určite nijako nezabíjajú. Veľa mi dávajú a veľa dávam aj ja.

Nijako sa netajíte svojou láskou k Slovensku. Na vašich albumoch dokonca môžme nájsť piesne s názvami slovenských miest. Čím vás naša krajina tak uchvátila a ako sa vám páči na Liptove?

K Slovensku mám špecifický vzťah bez ohľadu na regióny. Na svete som bol na veľa miestach a Slovensko mi pripadá ako miesto, v ktorom je čosi z každého - z Grécka, Ameriky či Ruska. Je to krásna krajina, navyše tu ešte vo veľkom žijú tradície a akási ľudskosť. Akurát nesmiete čítať noviny (smiech). Pokiaľ ich nečítate a chodíte do práce a na pivko s normálnymi ľuďmi tak cítite koľko tu ešte ostalo tej ľudskosti. A týmto sa už veľa štátov pochváliť nemôže. Napríklad Švédsko už ani nie je Švédsko, len akási americká zem, podobne aj Moskva dnes už má s Ruskom málo spoločného. Alebo Praha - kde tam zaznievajú staročeské pesničky od obyčajných ľudí? Na Slovensku ešte stále stretnem ľudí v krojoch a to je na ňom to krásne. A potom ešte história, tú nezmaže nikto.

Váš posledný autorský album Ta noc, kdy mi vyšlo slunce akoby striedal dve hlavné polohy - láska k žene, často veľmi explicitne vyjadrená a láska k Bohu. Bol tento kontrast zámerný?

To pochopíte keď budete starší, že viera je láska a láska je viera. To má tak veľa spoločného až sa zdá že je to jedno a to isté. Láska je tak hlboký cit že jediný podobný už môže byť len láska k Bohu. Žena je síce fyzický objekt ale milujeme v nej práve to duchovno, ktoré nie je vidieť. A Boh je takisto niečo čo nie je vidieť. To je veľká pravda, ktorú ešte nikto nikdy nepovedal, ani ja, ale k tomu príde.

Dočítal som sa o vás, že každý deň píšete jednu i viac pesničiek. Máte v pláne vydať niečo teraz v blízkom čase?

S týmto si ja veľké starosti nerobím. Ja len vždy po určitom čase dám dohromady tých 150-200 pesničiek. Z nich si vyberiem tie, ktoré na albume naozaj veľmi chcem, to bývajú zvyčajne asi štyri. Tie ostatné podrobím selekcii a keď mi ostane takých päťdesiat tak ich dám kapele. Oni si vyberú a potom to spoločne dáme na cédečko.

Ďakujem za rozhovor a prajem hlavne veľa zdravia a príjemný pobyt na Slovensku.

Ďakujem aj ja.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu