Country weekend Šuňava

Priznám sa, nemyslel som si, že aj ja niekedy pošlem článok. No uvedomil som si, že ak to tentoraz neurobím, málokto sa dozvie o V. ročníku festivalu pri dedinke Šuňava, ktorý je vďaka tatranskému prostrediu určite jedným z najkrajších festivalov. Podobne ako na Folkovanie pod skalkou, i tu sa prišiel pozrieť skalný fanúšik Kriváň, tentoraz však priviedol aj ďalších kamenných kamarátov.
Začiatok programu bol posunutý o hodinu neskôr, možno organizátor čakal, kým si pár skautov postaví tee-pee. Tento posun mi neprekážal, stihol som si dať na mäkučkom lesnom machu chutný obed, nájsť dva veľké hríby (aj keď sa šuškalo, že húb nieto) a prisadnúť si k skupine Falešná karta. Chlapci z Moravy sa už nevedeli dočkať, tak vybrali nástroje a hrali. Vedel som, že ich uvidím aj na pódiu, ale počuť tak čistučko trampské piesne priamo z gitár, kontrabasu a 4 chlapských hrdiel – to sa nevyrovná zvuku zo žiadneho reproduktoru.
Skauti asi na štvrtý pokus postavili svoj stan, program sa mohol začať. Po predstavení oboch členov poroty, krátkom príhovore prezidentky Country klubu Šuňava Ľubky Jančíkovej a tiež krátkom vystúpení „predskokana“ Teddyho (tiché, skromné, milé) sa už na pódiu objavili štyria chlapci s vekovým priemerom 18 rokov - Obmena z Popradu. Pesničky im trošku kazila nízka kvalita zvuku, ostávalo len dúfať, že sa pán zvukár musí ešte „zahriať“.
Obmenu vystriedal Interval, ktorému zas pre zmenu pomáhala so spevom aj stará známa spätná väzba, ale našťastie iba prvé dve piesne.
Z prešovskej skupiny Malý princ som poznal iba huslistku a speváčku Dášku. Začali známym Červeným jabĺčkom, ktoré však aj vďaka klávesom so zvukom starého hemmondu dostali rozmer akejsi klasiky z čias Zeppelinu. Druhá pieseň – upravená cigánska klasika o poštárovi – ma chytila pôvodným umza-umza rytmom. A nielen mňa – spod pódia si vyskočili dve zvedavé žabky. Pesničky však mali jedinú chybu, ich dĺžku. Aj keď je skladba popretkávaná rôznymi rytmickými zmenami, ktoré nech sú akokoľvek dobre zvládnuté, začnú po pár minútach nudiť L. Príjemnou zmenou bol tanček country súboru Karolína.
Kvalita zvuku zatiaľ naozaj nebola najlepšia a vo mne rástla zvedavosť, ako si ten kučeravý chlapík za stolíkom poradí s jedinou gitarou. Na rade totiž bolo Duo Hups. No a čo človek nečakal – pri každom brnknutí e-struny sa nám krásne rozochveli žalúdky. Nedalo sa ani vyhovoriť na kvalitu snímača, Peťova gitara šla priamo na mikrofón. Po dvoch pesničkách som si opäť zvykol a počúval, ako Evka spieva o vetre pri skalách... A naozaj. Vietor sa v tej chvíli obrátil proti Tatrám a príjemným hlasom zaspieval do mikrofónu. A vyskočila tretia zvedavá žabka.
Aj keď tento víkend ukrýva vo svojom názve slovíčko country, zatiaľ tu takýto hudobný štýl nezaznel zo strún žiadnej skupiny. Možno si to uvedomili aj šuňavskí Longhorns a dobehli priamo zo svojich domovov. Rozlúčili sa piesňou Michala Tučného a uvoľnili priestor prešovskému BB country. A je tam opäť huslistka Dáška. Prvá skúšobná – opäť stará známa pieseň o Zuzane mala tak výborne vypracované vokály, že mi bolo ľúto, že to bola len pieseň skúšobná, a teda prerušená skôr, ako sa vôbec začala. BB si povedalo, že country nemá ďaleko od trampu, a tak v pesničke Vander zmenili štýl a zaspievali: „Máme radi les aj horskú vodu, milujeme slnko nad hlavou.“
No a prišla mnou veľmi očakávaná, tentoraz rýdzo trampská skupina Falešná karta (pozri vyššie). Poteší, keď kapela, ktorá získa cenu diváka na festivale ako je Porta, vyhlási: „Lepší výhled z pódia jsme ještě nikdy neměli.“
Piesňou, v ktorej sa skrýva pozvánka na výlet na Kriváň, odštartovali Mince vo fontáne. A bola tu Ariel, boli Permoníci...
Veľmi nepríjemnou zmenou bola Víchrica. Ospravedlňujem sa, ak sa niekoho dotknem, ale v ďalších riadkoch som len zhrnul názor publika okolo mňa. Skupina nemusí byť hneď najlepšia, aby mohla hrať, ja mám rád ľudí, ktorí vedia pár akordov a trošku fúkať do harmoniky. Každý však musí vedieť, kde je hranica jeho možností, a podľa toho sa aj správať. Víchrica, zdá sa, ani netuší, že nejakú hranicu majú. Nepríjemná hudba doplnená nie príliš vydarenými dialógmi počas piesní. A v prestávkach vtipy, na ktorých sa smiala, zdá sa, iba speváčka...
No a posledným „súťažným“ účinkujúcim som bol ja - Mikuláš Štec. Hralo sa mi hrozne. Po prvýkrát som skúšal hrať po sediačky, po prvýkrát som sa ohrieval troškou pálenôho tesne pred hraním a po prvýkrát som hral na gitare bez linky. Tri inovácie naraz sa podpísali na malých výpadkoch textu. No a pri poslednej pesničke som si takmer vôbec nepočul gitaru. Pán zvukár nereagoval ani na moju opätovnú výzvu, tak som to skúsil takmer nahlucho. Ako to šlo vonku, to neviem, kamarátom a frajerkám sa nedá veriť, tí budú chváliť a utešovať asi vždy. Ja naopak mám rád kritiku typu: "Vieš, bolo to dobré, ale mohlo by byť ešte lepšie, keby..."

Po odohratí skupiny Kredenc prišlo na rad losovanie tomboly a vyhlásenie verdiktov dvojčlennej poroty. Cena diváka bola robená zaujímavým, podľa mňa však nie veľmi vhodne zvoleným spôsobom. Rozhodnúť mal náhodne vybraný divák. A tak rozhodla Marta - Falešná karta. (Našťastie mal konferencier šťastnú ruku na nezaujatého diváka). Predseda poroty vyhlásil, že so svojím členom sa rozhodli udeliť cenu za naj pieseň Falešnej karte, všetky ďalšie ceny skupine Interval a ja som už utekal k ohňu, aby som neprepásol jeho slávnostné zapálenie. A Žobráci začali hrať Vlajku...

Na nočnom country bále sa vystriedal Pacipacifik s BBcountry.

V nedeľu som sa musel rozlúčiť s Falešnou kartou (ktorí už znova hrali, kým ostatní boli ešte zalezení v stanoch) a ísť. Po telefonickom rozhovore s tou najpovolanejšou - prezidentkou Ľubkou - môžem trošku priblížiť aj tento deň.

Začal naozaj nezvyčajne - Spanilou jazdou obcou. (spanilá jazda vlajkonosičov).

Samotný program odštartoval tanečný súbor Karolína, po ňom zas predviedli členovia country klubu Šuňava aj svoje herecké nadanie v paródii "Poklad na striebornom bazéne". Svoj koncertík zahrala skupina Jazdci z Banskej Bystrice a na rad prišlo opäť umenie Šuňavčanov - Tom a Krištín plieskali bičmi. A opäť hudba - Mloci. Na Country weekende, samozrejme, nechýbali súťaže: zviazanie barana, dojenie kôz a plieskanie bičom. Zlatým klincom (a rovnako ako na Strunobraní v Štiavnici aj hlavným lákadlom) mal byť Franta Nedvěd so skupinou Druhé podání. Na moje prekvapenie, tentoraz ho musím pochváliť, aj keď som tam nebol osobne, naozaj prišla celá skupina a naozaj hrali všetci naživo. A ukončil to celé Grassland.

Bola tu taká dohoda, že kto píše príspevok, nech zistí aj meno zvukára a zhodnotí aj jeho prácu. Pán Fidler, odpusťte mi, prosím, ale naozaj to mohlo byť trochu lepšie. Ale nebuďte smutný, moje dojmy z tohto vydareného festivalíku (s prekvapivo vysokou účasťou) ste mi ani trochu neskazili.

A už keď som pri hodnotení, mal by som pochváliť Rada Meša, ktorého sprievodné slovo bolo výstižné a hlavne nevtieravé.

Mikuláš Štec

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu