Boj ani nepriateľ nám nikdy nechýbal

Miloš Janoušek je spisovateľ, dramatik, pesničkár, básnik, publicista. O rozsahu jeho aktivít a záľub nájdete viac na jeho webovej stránke http://www.janousek.szm.sk. My sme v rozhovore s ním boli zvedaví predovšetkým na Janouška pesničkára a autora čerstvo vydanej knihy Folk na Slovensku.

Boli to zlaté časy, začiatkom deväťdesiatych rokov. Fukuyama vyhlásil dejiny za ukončené, zo strednej Európy sa stiahli - dúfajme že nie dočasne - okupačné vojská, Slovensko si v novej republike konečne mohlo vydýchnuť celkom po svojom, folkeri porátali straty a zistili, že tou najväčšou je strata nepriateľa. Dalo vám, Jednofázovému kvaseniu, veľa práce nájsť si v tých zlatých časoch nepriateľa nového?
Tak predovšetkým musím povedať, že my ako Jednofázové kvasenie sme problém s hľadaním nepriateľa nemali. Niežeby nebol – v osemdesiatych rokoch sme ešte jednak ako Slnovrat, ale aj ako slnovratovská frakcia Jednofázové kvasenie mali svoje skúsenosti so rôznymi príkazmi a zákazmi, lektorovaním a schvaľovaním, respektíve neschvaľovaním textov, ideologicky dobre myslenými radami a tak podobne. A pritom sme neboli ten typ pesničkárov, ktorí by zakladali svoj repertoár na politických narážkach a inotajoch – to naozaj nie. Ako sa však ukázalo, ani to nebol dôvod, aby sa iní ľudia v našich textoch nevŕtali a nenachádzali v nich významy, o ktorých sme ani netušili, že tam sú. Dodnes si dobre pamätám na onen kafkovský pocit, keď na jednom z pohovorov predo mňa položili hrubý zväzok mojich textov (mali ich tam tuším naklepaných ešte viac, než ja som kedy zložil). Ku každému textu bol priložený lektorský posudok, zvažujúci umeleckú úroveň toho-ktorého textu a ďalší posudok s politickým rozborom a ideologickým hodnotením. Neuveriteľne pedantská práca. Nebyť nezvyčajných okolností, určite by som to viac ocenil...
Takže s pokojným svedomím môžem vyhlásiť, že pesničkárenie som ja ani moji kolegovia z Jednofázového kvasenia nebrali ako prostriedok politického boja. A že občas prišli problémy, to už bol akýsi vedľajší produkt toho, že človek robil folk a nie povedzme dychovku. Ako mi raz povedal jeden človek na Slovkoncerte, s folkom sa vždy tiahli priesery a on má jednoducho tú smolu, že ako dramaturg má v popise práce aj folkerov.
Keďže pred revolúciou sme nemali pocit boja proti nejakému nepriateľovi, ani po revolúcii nám nechýbal. Ani boj, ani nepriateľ. Skôr nám chýbali diváci, ktorí očarení novými nekonečnými možnosťami začali vysedávať pre televízormi a iritovali nás novinárske otázky typu "o čom budete teraz spievať, keď už sa všetko môže povedať naplno?".
Našťastie však božie mlyny melú síce pomaly, zato iste – hodnotné filmy nahradili telenovely, rockovú hudbu vytesnil najstrednejší stredný prúd, rozhlasovými dramaturgami familiárne nazývaný "vata" a ľudia začali znovu chodiť na koncerty. Aj na naše...Všetko chce svoj čas....

Ako veľa vecí predtým i potom, aj folk sa dostal na Slovensko cez Čechy. Nemálo bolo slovenských Mertov, Hutkov, Nerezov aj ... Krylov? Pripomínal ti niekto zo slovenských Kryla?
Ani nie – koniec koncov Kryl bol jedinečný aj v Čechách. Ak by niekto chcel ísť jeho cestou, bola by to len vyblednutá kópia. Kryl bol básnik, človek básnickej skratky a briskného aforizmu, jednoduchého, zato vysoko funkčného gitarového "beglajtu". Bol politicky otvorený, nezdržoval sa neškodnými metaforami, ale táto politická otvorenosť nebola to jediné, na čom by staval. Kryl povedal veci naplno, ale zostával básnikom, zatiaľ čo viacerí jeho nasledovníci hovorili a spievali síce tiež na "plnú hubu", ale zostávali predovšetkým alebo len provokatérmi. A to z jednoduchého dôvodu – chýbala im nadstavba, oná krylovská genialita, ktorá umožnila jeho piesňam prežiť i dnes, keď sa "už všetko môže".
S tou cestou folku na Slovensko skratkou cez Čechy to bolo trochu zložitejšie. Prví slovenskí folkeri viac než k českým pesničkárom chodili pre inšpiráciu skôr k americkým a anglickým folkerom. Ale to ostatne českí folkoví pesničkári tiež. Koniec koncov, Paľo Hammel sa dodnes hlási k donovanovským koreňom, mám pocit, že Samo Ivaška takisto, no a Jakub Bindzár – ten neomylne siahal zas po Dylanovi. U týchto, ale aj ďalších však platilo, že napriek "inšpirovanosti" sa nejednalo o plagiátorstvo – na to boli príliš veľkí samorasti. Je pravda, že Bindzár prekladal Dylana, ale prekladal ho pezinským dialektom. O Hammelovi takisto písali ako o slovenskom rozprávkarovi, s Donovanom ho však spájalo skôr puto duchovné a tematické. Takže prví slovenskí folkeri si poctivo obšliapávali svoju folkovú hrudu a pesničkárske chodníčky sami. Nadviazanie na českú folkovú scénu prišlo až neskôr, v sedemdesiatych rokoch, keď na Slovensku začal pravidelnejšie hrávať Šafrán.

A ako to bolo u teba? Zaspomínaj na svoje pražské študentské časy, na svoje folkové začiatky a pesničkárske stretnutia s českými kolegami. Teba, mimochodom, by som podľa brilantnej gitarovej techniky i textovej poetiky tipoval na mertovca.
Moja cesta k folku bola presne v tých intenciách, ako som hovoril; som jej názornou ilustráciou. Ešte na strednej škole som počúval a driloval gitary podľa vzoru a platní Johna Renbourna, Berta Janscha, Paula Simona a Peta Seegera. To boli ľudia, ktorí mi značkovali cestu k folku a učili ma bez toho, žeby o tom vedeli. Takže môj repertoár sa skladal z efektných gitarových inštrumentáliek a simonovsko-gafunkelovských coververzií, ale v podstate som veľmi nevedel, čo si s tým ďalej počať. Mohol som hrať ešte rýchlejšie, ešte komplikovanejšie a ešte efektnejšie, až by som možno skončil v bluegrasse, kde sa rýchle prsty cenia nadovšetko. Pokúšal som sa písať aj pesničky, ale bolo to také post-prúdovské hranie so ľúbozvučnými slovíčkami; texty, o ktorých som vedel, že skončia v koši ešte skôr, než ich dokončím.
Potom však prišli štúdia v Prahe, zažil som prvé koncerty Jaroslava Hutku, Vladimíra Mertu, Vlastu Třešňáka a Petra Lutku a ja som pochopil, že to je ono... Dodnes si pamätám, ako som išiel po Václaváku a zrazu mi samy od seba začali naskakovať slová a skladať sa do prvého skutočného folkového textu. Bol na melódiu piesne z repertoáru Toma Paxtona Little Boxes a túto pesničku, s názvom Ťapy ťap máme v repertoári Jednofázového kvasenia dodnes.
Keď som sa vrátil po šiestich rokoch domov, do Bratislavy, s ďalšími pesničkármi sme založili Slnovrat, v Divadle u Rolanda sme vytvorili prvú stálu folkovú scénu a folkový vlak na Slovensku sa rozbehol. Ďalší pesničkári sa objavili na východe Slovenska, v Martine a v ďalších mestách....

Ozaj, kedy si hral v Prahe a v Čechách naposledy? A vie sa v Čechách vôbec o slovenskom folku? Spomínam si, že Pepa Nos, keď sa niekedy v osemdesiatych rokoch vrátil z koncertu v Martine, hovoril, že byl jsem klukům ukázat jak se to dělá, ten folk. Pričom už vtedy ste tam zo desať rokov robili slovenský folk napríklad vy, pesničkári zo združenia Slnovrat, a - Pepa sa možno urazí, ale nech, taký už mám súkromný názor - väčšinou zaujímavejšie než on. Poznáš niekoho z vás na Slovensku, kto vyrástol tak, že by dnes mohol prísť pre zmenu vyučovať folk české kluky a holky?
Naposledy som hral v Prahe možno začiatkom deväťdesiatych rokov a potom ešte na Zahradě. Viac už nie. V osemdesiatych rokoch boli koncerty slovenských pesničkárov v Čechách oveľa častejšie... Hrávali sme nielen v Prahe, ale aj vo Valašskom Meziříčí, v Ostrave, Mladej Boleslavi, Brne... Hovorí sa, že hudobné kontakty medzi Čechami a Slovenskom sú, lenže tá hranica je priepustná iba jedným smerom. Takže v konečnom dôsledku slovenskí organizátori pozývajú českých folkerov, českí slovenských takmer vôbec nie... Je to škoda, ale asi s tým veľa nenarobíme... Pravdou je, že bude to čím ďalej ťažšie už aj vďaka jazykovej bariére. Folk je založený na slove a už v minulosti sme mali skúsenosti, že českí diváci naše texty veľmi "nestíhali". A to bolo ešte za čias spoločnej republiky a spoločnej televízie. Pre najmladšiu českú generáciu je slovenčina asi podobne zrozumiteľná ako poľština, takže tam asi ťažko prerazíme s jazykovým filigránstvom a myšlienkovým posolstvom.
Pepu Nosa však považovať za bernú mincu netreba, pretože už som zažil aj reakcie na jeho vyučovanie na Slovensku a v rámci stavovskej hrdosti som neraz musel vysvetľovať, že existuje aj iný folk a iní pesničkári, než Pepa Nos. O vyučovanie folku by teda ani tak nešlo... Rovnako, ako existujú rozdiely medzi českým a slovenským rockom, popom či pop-rockom, existujú aj rozdiely v českom a slovenskom folku. Na Slovensku nemáme Radůzu, ale máme Zuzanu Homolovú, nemáme Dášu Andrtovú, ale máme Suí Vesan, nemáme Čechomor, ale zato existuje Sklo a Hrdza... Spomínam si na prekvapenie renomovaných českých publicistov, organizátorov i hudobníkov, keď po prvýkrát zažili napríklad vystúpenia skupín ako sú Sklo, LOJZO, Punto a Rybacé hlavy, Divozel, Karpatské horké alebo pesničkárov ako je Jakub Bindzár... Takže nemusí tu ísť o vyučovanie alebo súťaženie, kto je lepší, ale skôr o rôzne farby jedného žánru...

Pražskí Slováci si možno spomenú na niektoré vystúpenia Jednofázového kvasenia v Dome slovenskej kultúry v Purkyňovej ulici za obchodným domom Máj. Ja si pamätám, ako ste tam raz predstavovali zhudobnené básne tvojho staršieho kolegu spisovateľa Hugolína Gavloviča. Bolo zvláštne vidieť bratislavských dlažbových mestských pesničkárov navlečených do trubadúrskych bielych košieľok, ako spievajú z osnov valaskej školy mravov - stodoly. Uhádol si - smerujem k slovenskej literatúre a tvojmu miestu v nej. Takže povedz niečo o literárnej hodnote pesničkárskych textov. Ozajstní básnici, takí tí "knižní", s potvrdeným členstvom v rôznych spisovateľských zväzoch, sa cítia dotknutí - bol som neraz svedkom - , keď sa aj o folku s jeho predsa len špecifickými textami hovorilo ako o poézii. (Hoci taký Valér Mikula, niekdajší slovenský enfant terrible a Kvakin slovenskej literárnej kritiky, o textoch vášho pesničkárskeho združenia Slnovrat napísal v Romboide niekedy v polovici osemdesiatych rokov, že toto, vážení, je pravá, živá poézia dneška, a nie všelijaké na práškoch vyhnané kvety z Mihálikovej záhradky Nového slova mladých. Alebo tak nejako..)
Folk a texty sú naozaj nedeliteľné. Stretol som sa dokonca s názorom, že folk nie je ani tak hudobný, ako skôr literárny, alebo minimálne literárno-hudobný žáner. Existuje aj pojem "básnici s gitarou" a asi nie náhodou väčšina z nich sú folkoví pesničkári. Folkoví pesničkári nie sú literáti, ktorí by považovali za vysnívanú métu knižku. Čo chcú povedať, vyspievajú. Už roky tu rezonuje otázka, či folkový text obstojí aj na papieri, ako báseň. Odpovedám – ako ktorý... Je samozrejme jednoduchšie sa zmieriť s faktom, že rovnako ako pesničkár je komplexná osobnosť textára, skladateľa a speváka, tak aj folková pieseň je zošitá do jedného kusu a škoda obe polovice – text a hudbu - od seba odtŕhať. Aj ja mám texty, ktoré už vznikali ako súčasť piesne, a tie spievam. A potom iné, u ktorých som so zhudobňovaním nepočítal, takže sú inak stavané, inak cizelované.
Pred pár rokmi som však pre jedno slovenské vydavateľstvo dával redaktorsky dokopy niekoľko zbierok folkových piesňových textov a bol som sám prekvapený, ako dokázali mnohé z nich obstáť aj takto, len na papieri. Dokonca niektoré som si viac vychutnal práve čítaním a našiel som v nich obrazy a významy, ktoré mi pri počúvaní unikali.
Folkový text je naozaj iný ako text popový alebo rockový. Vo folku sa inak pracuje so slovom, používa sa iný slovný a významový arzenál, oveľa viac vychádza z bežného hovorového jazyka, má konkrétnejší obsah...
Netvrdím, že je to literatúra porovnateľná s klasickou poéziou, pretože zväčša ani nemá prečo byť. Má odlišný účel, dôvod vzniku textu je naozaj iný než povedzme dôvod, prečo básnik píše báseň.

Tak, a teraz sa pochváľ - kto ak nie my sami, kedy ak nie radšej hneď, však - čo všetko si napísal, prípadne prečo, a ako ťa ocenili. Mám doma - ako vojak záložák, čo tiež slúžil v Čechách - tvoje prezenčnou službou inšpirované Voskové panoptikum, ktoré, ak sa nemýlim, dostalo od kohosi cenu za debut, a mám tuším aj zo dve knižtičky tvojej poézie...
Som človek, ktorý nerád robí stále to isté, takže aj moje písanie je pomerne pestrá zmes všetkého možného. Nevoskové panoptikum bola moja prvotina a získala Cenu za debut roka Združenia vydavateľov a knikupcov Slovenska. O dva roky neskôr som zabrúsil do úplne inej sféry a napísal som teatrologickú publikáciu Divadlo u Rolanda alebo Roland Retro, venovanú histórii dnes už legendárneho zaniknutého podzemného divadielka, kde začínali mnohé výrazné osobnosti slovenskej literatúry, hudby i divadla. Za tú som dostal ocenenie Literárneho fondu. Potom nasledovali dve knižky poézie – Životopis z nevydanej knihy a Vianoce v Beatleheme, ktoré v podstate ukončili beletristickú časť môjho života. Začalo ma zaujímať divadlo, pre ktoré som najprv písal hudbu, neskôr aj hry. Ak by som to mal zosumarizovať, v rokoch 1997 až 2002 som napísal 8 hier pre profesionálne divadlá, z ktorých neskôr niektoré potom vyšli v knižke Štyri rozprávky Miloša Janouška v Divadle a.ha., nejaké rozhlasové scenáre a množstvo článkov do novín a časopisov. Autorsky som spolupracoval aj na multimediálnom projekte Na známosť sa dáva..., venovanom histórii Bratislavy a zatiaľ posledná moja kniha je opäť faktografická – Folk na Slovensku.

O tejto, zatiaľ poslednej knihe povedz trochu viac. Existuje jej česká podoba, niečo ako Folk v Čechách? Mne sa zdá, že nie alebo aspoň nie až v takom rozsahu a takmer encyklopedickom uchopení.
Či existuje jej český ekvivalent, to neviem. Ako encyklopédia však asi nie. Viem, že v Čechách pred pár rokmi vyšla kniha J. Vondráka Legendy folk & country, ktorá je postavená na rovnomennom televíznom cykle ČT a má zameranie skôr popularizačné než faktografické. A potom, čo mňa osobne mimoriadne zaujalo, je fakt, že existujú učebnicové skriptá, venované folkovej hudbe, napríklad J. Prokeš napísal k výuke na Masarykovej univerzite učebnicový text, venovaný predovšetkým folkovým textom. Ale môžeš byť spokojný, na Slovensku takisto doteraz neexistovalo nič podobné, folk sa veľmi nehrá ani v rozhlase a v televízii už vôbec nie. Folkovej hudbe sa nevenujú dokonca ani hudobné časopisy - žiadne totiž neexistujú. Ešte že existuje internet a nadšenci, ktorí vyrábajú a prevádzkujú folkové stránky...
Takže keď ma oslovilo Hudobné centrum s ponukou napísania tejto publikácie, okamžite som po nej skočil, pretože sa mi vlastne ponúkla možnosť zosumarizovať všetko to, čo viem o folku a čo som s ním zažil. Koniec koncov tejto hudbe sa venujem už viac ako tridsať rokov – ako pesničkár aj ako publicista. A pretože mi bolo jasné, že pre jedného človeka by to bolo riadne sústo, prizval som ďalších priateľov a kolegov –redaktorku niekdajšieho televízneho cyklu Pesničkári slovenskí Hanu Daubnerovú, pesničkárov Petra Lachkého, Rada Tiňa a Dušana Franců a kňaza Juraja Drobného, človeka nadmieru povolaného pre písanie o gospelovej hudbe.

Ku knihe je pripojený aj bonus v podobe CD...
Kniha sa venuje nielen súčasnosti, ale aj minulosti slovenského folku, vlastne folkovej histórii. Pretože mnohí zaujímaví a aj dôležití predstavitelia slovenskej folkovej histórie nemajú žiadne CD a keďže už skončili s aktívnym muzicírovaním, asi už ani žiadne mať nebudú, rozhodli sme sa zaloviť v archívoch Slovenskej televízie a využiť zvukové podklady k dnes už bohužiaľ zabudnutému seriálu Pesničkári slovenskí. Ten sa natáčal a vysielal v rokoch 1992 až 1999 a v podobe 56 hudobných profilov zaznamenal to najzaujímavejšie, čo sa v osemdesiatych a deväťdesiatych rokov na slovenskej folkovej scéne objavilo. Keď sme sa totiž rozhodovali urobiť ku knihe cédečko, mali sme na výber niekoľko možností, ako robiť dramaturgiu disku - každá z nich však mala svoj háčik. Urobiť akýsi Best of... by znamenalo vybrať na jeden disk 80 minút hudby z takmer tridsiatich rokov folkovej histórie, čo by bolo absurdné. Urobiť výber z tvorby súčasných pesničkárov by predstavovalo presekávať sa džunglou autorských práv a zmlúv s rôznymi vydavateľmi – na to sme však nemali ani čas ani energiu... Najschodnejšou sa nám preto videla možnosť siahnuť po existujúcich nahrávkach rôznych interpretov, ktoré však majú jedného majiteľa a s ním sa dohodnúť o akejsi koprodukcii. Navyše táto možnosť umožňovala vytiahnuť na svetlo nahrávky interpretov, ktorí síce boli dôležitou súčasťou histórie, ich tvorbu však dnes už pozná málokto. A že popri piesňach dnes už nehrajúcich pesničkárov sme na jednom disku mohli ponúknuť aj nahrávky doposiaľ aktívnych osobností, to už bolo len príjemná stránka celého projektu.

Záver venujme Jednofázovému kvaseniu, tvojim spoluhráčom a kamarátom, lebo s inými než kamarátmi sa asi nedá vydržať takmer tri desaťročia. Mám pravdu?
Pôsobenie v skupine Jednofázové kvasenie je ako staré manželstvo. S Dušanom Valúchom a Karolom Svozilom hráme spolu od začiatku 80-tych rokov, to znamená, že už viac ako 25 rokov (s Dušanom dokonca ešte dlhšie, pretože spolu sme začali hrávať dokonca už niekedy v druhej polovici sedemdesiatych rokov). Dlhšie spolu hrávajú už len naši kolegovia z Rolling Stones a Pink Floyd. "Jednofázovka" je firma, ktorej dokážeme podriadiť svoj čas a ktorej sa musia prispôsobovať aj naše rodiny. Raz do mesiaca je koncert, raz do týždňa nácvik...
Predovšetkým deň nácviku je pevný a nemenný, aj bez ohľadu na to, či ho odcvičíme, prekecáme alebo ideme na pivo... Je to proste nácvik legendárnej kapely a tomu treba všetko podriadiť...

A ako sa to počúva, keď ti príde domov dospelý syn, ktorý kedysi ako trojročný "účinkoval" na nahrávke jednej vašej pesničky, a povie ti, že spolužiaci boli na vašom koncerte a nadchol ich. Aj na internete som zachytil diskusie o generáciu mladších, ktorí si vymieňali dojmy, napríklad, že "som netušila, že to je taká pohodová kapelka".
Počúva sa to dobre (smiech). Jedným z najpríjemnejších zistení bol pre nás fakt, že na naše koncerty chodí aj obecenstvo vo veku našich detí, čo je neklamný znak, že zrejme dokážeme zaujať aj výrazne mladšiu generáciu. Keď o nás títo mladí niekde píšu alebo keď nás uvádzajú na koncerte, tak jedným dychom hovoria o "legende slovenského folku". Nevyžadujeme si to, ale vždy nás tým potešia... Pravdou je aj to, že môj syn, odchovanec grungeovej hudby, začal po prvýkrát akceptovať svojho otca ako hudobníka až práve na základe nadšených vyjadrení svojich rovesníkov.
Netvrdím, že hudba Jednofázové kvasenia sa zameriava na niektorú vekovú skupinu zvlášť - ale ak má takýto záber cez niekoľko generácií, je to príjemné zistenie. Napríklad náš basgitarista, Tomáš Kukliš, začínal kedysi ako pätnásťročný v skupine Jednofázové kvasenie revival, potom prešiel rôznymi rockovými kapelami a dnes hrá s nami. A je to výborné, pretože prináša do kapely novú energiu.

Píšete ešte nové pesničky, či iba brúsite staré skvelé hity?
Samozrejme, že prebrusujeme aj staré hity, ale píšeme aj nové pesničky. S tými starými je to ale proste tak, že naši diváci si ich žiadajú. Väčšina našich pesničiek našťastie nezostarla, dajú sa hrať aj dnes a kapelovým hudobným aranžmánom sa stávajú oveľa zaujímavejšími, než predtým, keď sme ich hrali ako sólisti. Takže majú svoje prirodzené miesto rovnako na koncertoch ako aj na našich platniach. A nové pesničky? Stále vznikajú, aj keď to už nie je ten "tvorivý pretlak" a tá frekvencia tvorby, ako povedzme v osemdesiatych rokoch. Skladať 4 pesničky za mesiac – na to dnes už nie je ani čas, ani energia. Máme svoje zamestnania, ktoré nás živia a ktoré si vyžadujú oveľa viac síl a času, než kedysi, v socializme. Pesničky, koncerty a koniec koncov aj skladanie piesní je už len taký príjemný luxus, ktorý si môžeme a chceme dovoliť. Tvorba sa premenila aj do kvalitatívne odlišnej roviny. Ak predtým pesnička – hudba i text - bola výhradnou autorskou záležitosťou Dušana alebo mňa, dnes čoraz častejšie na jej tvorbe spolupracujeme. Jeden napíše text, druhý ho zhudobní... Je to aj pre nás novinka, úplne nový proces tvorby, a takéto piesne sa stávajú naozaj našim spoločným dielom – nie sú to už len skladby, ktoré jeden stvoril a druhý sa ich naučil hrať, lebo sa to v kapele ak dohodlo. Takže, ako vidíš, aj my sa učíme a dokážeme sa navzájom prekvapovať. Je to naozaj ako v tom starom manželstve. Možno si povieš – čo už nového môže prekvapiť po takmer tridsiatich rokoch? Ale ono sa to dá... Nie sú to už šoky, ale vždy sú to príjemné vybočenia zo stereotypu, nové stavanie na dôverne známych základoch...

Dušan Malota
Zdroj: mesačník Slovenské dotyky (magazín Slovákov v ČR)

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu