Recenzia

Keď som prvý raz vkročil do krčmy U Očka, ešte sa to tuším ani nevolalo U Očka. Bola to obyčajná piváreň IV. cenovej skupiny plná cigáňov, do ktorej zablúdili cudzí ľudia iba omylom. Ako ja. Dnes je tento priestor vďaka Rahanovej snahe čoraz známejším hudobným klubom s výborným technickým vybavením, skvelou kuchyňou a zaujímavým programom.

28. júna 2010 som sa tu zastavil kvôli avizovanému krstu debutového albumu bratislavskej kapely Cafe Edit s názvom Čakanie na Vojta. Privítal ma rozložitý úsmev rozložitého Rahana a pomerne vysoký počet návštevníkov, v podniku bolo napriek úctyhodným rozmerom pomerne tesno. Nakoniec som si ukoristil relatívne kľudné miesto hneď pri uličke a zadíval som sa smerom k pódiu. 

Ha, poznáte to? Počúvate novú CD tej, či onej kapely a pri treťom kolotoči sa odrazu pristihujete pri tom, že do hlávky sa Vám nezapísala ani jedna zo zaručených hitov /bez akých sa tak obíde maximálne album Deža Ursinyho, či Mariana Vargu), no pesnička iná, iná a asi práve preto tá. A tá Vás vcucáva, kruto, no brániť sa tomu, hm ne-chce-te!
Mne sa toto stalo pri počúvaní nového albumu Divozelu (Divadlo). O ktorú išlo? Prezradím, ale nie hneď...

Tak ja pôjdem po poriadku, aby som bol, tak ako vždy Had býva pri recenziách „folkuliatok“ (použil som zámerne terminus technikus Ľuba Vágnera, ktorý má v jeho slovníku však iný význam). Ja si pod „folkuliatkom“ predstavujem albumové novorodeniatko folkovej kapely.

Peter Piatko ma vždy vie čímsi prekvapiť, hoc sa s ním poznám osem rokov. Po prvý krát sme sa stretli na regionálnom kole dnes už zrejme nebohého Strunobrania. Už tam ma zaujal. Nie iba ako pesničkár. Zapísal sa mi do pamati, ako nadšený bojovník za slovenský folk.

Bol som jedným z folkofilov, ktorí s nemalou pípeťou čakali na zrodenie CD debutu kapely Orbus, musel som byť trpezlivý, pretože 11 pesničková ochutnávka tejto bratislavskej formácie sa rodila dlho-predlho. Novorodeniatko mi v bakelitovom povijane odovzdal v Banskej Štiavnici na Trojičnom námestí Martin s pyšným, no pokorne sklopeným zrakom. Netrvalo dlho a zoznámil som folkové neviniatko s CD ringišpíľom, na ktorom som mu doprial v priebehu najbližších dní divokých jázd neúrekom.

Pesničkári Ivan Had Weiss a Rado Radiar Tiňo boli svojou tvorivou i pódiovou spoluprácou známi už veľmi dlho. Hoci dodnes vystupujú (ak na to príde) stále aj samostatne, akoby obaja dávali prednosť svojej domovskej skupine Mysami, ktorá sa po niekoľkých rokoch a niekoľkých personálnych zmenách dopracovala k celkom stabilnej zostave. Zaujímavý je tiež fakt, že hoci (až na Hadovu magnetofónovú nahrávku Tichá pošta, určenú prevažne okruhu kamarátov) Radiar i Had hrajú ako pesničkári pomerne dlho, k štúdiovke sa dostali až ako členovia Mysami, začiatkom októbra 2009. Ešte teplú ligotavú placku mi priniesli na festival Folk Martin a vo mne sa premiešala radosť so zvedavosťou.

Hutka, Merta, Třešňák a ďalší členovia Šafránu dokázali, že aj v nastupujúcej normalizácii 70. rokov a napriek odporu ŠtB sa podarilo aspoň načas vytvoriť slobodnú pesničkársku scénu.

„Na predstavenia Vlastimila Trešňáka chodia vraj pravidelne Tatarka, Havel, Kohout a ďalší disidenti, čo je pre študentov akousi druhou rovinou ich záujmu a účasti na koncerte," píše sa v jednom zo spisov Štátnej bezpečnosti, ktoré sa zaoberajú pôsobením pražského pesničkárskeho združenia Šafrán. Práve obsiahla dokumentácia ŠtB je jedným zo zdrojov, z ktorých pri zostavovaní knihy Šafrán čerpal jej autor Přemysl Houda.

Zrejme nie som sám, kto je (alebo skôr dlho bol) presvedčený, že gospel sú prevažne len duchovné témy a závažné posolstvá. Inštrumentálne zväčša na výbornej úrovni, ale v textoch mi dosť chýbal väčší nadhľad a aj pestrejšie spektrum tém. Teda to, čo zvyčajne hľadám (a nachádzam) vo „svetskom“ folku. Potom ale prišiel krst knihy Folk na Slovensku...

Ak nástrojové obsadenie kapely pozostáva z akustickej gitary, bendža a kontrabasu, so  značnou pravdepodobnosťou pôjde o folkovú alebo trampskú kapelu. Ak je táto kapela zároveň aj jedným zakladajúcich členov hudobného združenia GRAN, jej začiatky sú spojené s týmto labelom a jej členovia hrali napríklad v Lesných Škriatkoch alebo Ozvene, je to už pravdepodobnosť takmer hraničiaca s istotou. Všetko môže platiť - s výnimkou prípadu, že táto skupina sa volá Tu v dome.

Keď sme kedysi, ešte v deväťdesiatych rokoch, s Hankou Daubnerovou pripravovali pre Slovenskú televíziu dnes už legendárny cyklus Pesničkári slovenskí, so zvedavosťou sme sa prehrabávali magnetofónovými kazetami s nahrávkami pre nás často neznámych sóĺistov a skupín. Samozrejme, technická aj umelecká úroveň nahrávok bola rôznorodá, dosť často doslova hrozná, ale o to zaujímavejšie boli objavy. Pamätám si na večer, keď sa mi dostala do rúk kazeta s menom Peter Janků a zazneli z nej prvé pesničky – okamžite mi bolo jasné, že máme do činenia s hotovým pesničkárom, ktorý síce ešte nemá také meno (aspoň nie na Slovensku,  i keď v Čechách už mal za sebou nejaké tie úspešné vystúpenia), ale už má jasný názor a vlastný štýl.

Meno Roman Vámoš ani názov Salamander Band nepatria k príliš frekventovaným menám ani na stránkach Folk.sk, ani na plagátoch festivalov, o rádiových vlnách ani nehovoriac. Na jednej strane ma to dosť prekvapuje, pretože takých zrelých pesničkárov s vlastným názorom a doslova hitmakerským talentom nie je u nás veľa; na druhej strane povedzme si otvorene – prečo práve Salamander by mal byť výnimkou a jeho cesta do médií a k publiku by mala byť jednoduchšia, než cesty iných jeho kolegov zo slovenskej pesničkárskej scény?