O anonymite

všetko sa to začalo vo chvíli, keď sme ako chalani niekde niečo prvý krát rozbili. je možné, že to vtedy bola pouličná lampa. nohy na plecia a hybaj ho do lesa. pokračovalo to polnočnými telefonátmi učiteľke ZŠ, ktorá nám, celej bande dala päťky za to, že sme vyrušovali. tak sme jej zavolali a mlčali sme, chceli sme ju vystrašiť. nikdy nezabudnem na ten pocit druhý deň v škole, všetci sme pozerali do zeme a nemali sme odvahu pozrieť sa nevyspatej pani učiteľke do očí. v lete sme zase v rámci obrovskej srandy prehradili potok v tatranskej lomnici, čím sme spôsobili vyliatie jeho koryta rovno na cestu, do parku, na chodníky a vôbec – všade tam, kde voda nemala byť. o pár hodín na to sme akože veľmi ochotne pomáhali hasičom s odstraňovaním priehrady, ktorú tam postavili „nejakí chuligáni“. ak k tomu pripočítam rôzne privítania učiteľov ráno v triede - anonymnými nápismi na tabuliach, kradnutie špendlíkov z násteniek, stavanie bunkrov, nenápadné predbiehanie sa na lyžiarskych vlekoch, ilegálne táborenie, či zakladanie ohňa v tatranskom národnom parku, kde som ako chlapec vyrastal, občas mám pocit, že patrím rovno do väzenia. na druhej strane – v tomto smere som bol asi aj tak „iba“ chlapčisko ako každý iný. pretože to bolo na ten vek svojím spôsobom asi celkom prirodzené. (heh, až mi prišlo smiešne, ako si istím chrbát slovkom „asi“ :-)) neskôr, na vojne, uvedomil som si ďalšiu obrovskú výhodu takejto anonymity. tou je dav. stáli sme nastúpení, celá rota, veliteľ na nás hučal, až sa nebo zelenalo, a v tom niekto utrúsil, že v takom kriku sa nedá spať. keďže sa vinník nenašiel, museli sme si to na buzeráku pekne odpochodovať celé poobedie. bolo to naše spoločné veľké fiasko, ktoré nás samozrejme poučilo napríklad o tom, aké nepríjemné niekedy vedia byť kanady :-) Veľmi podobná situácia sa zopakovala pár dní na to. opäť niekto hulákal pred nastúpenou rotou a ja som upozornil okolie na to, že náš pán major nám velí v očúraných nohaviciach, čo sa mu zrejme stalo nejakým nešťastným nedopatrením, alebo čo. chudáčisko chlap, takto prísť o autoritu... opäť teda nastala podobná situácia a ja som sa štandardne ukryl v dave. v tom mi však kamoš, stojaci vedľa mňa vyrazil dych. k mojej poznámke sa prihlásil on. s tým, že to nemyslel ako srandu, ale ako upozornenie. a nastala ďalšia salva smiechu. pán major mu túto výhovorku zožral aj s navijakom a z môjho kamaráta, stojaceho vedľa mňa sa tak stal vážny kaliber. od tej chvíle začalo byť celkom populárne prihlásiť sa k svojej poznámke a získať tak punc kredibility a odvahy, emotívny efekt bol tak oveľa silnejší a údernejší. potom boli aj tie výbuchy smiechu oveľa citeľnejšie. bola s tým tiež spojená istá dávka kreativity, pretože každý taký vtipný pokrik musel byť koncipovaný tak, aby ho veliteľ nepochopil a zároveň, aby jeho správnej pointe rozumelo tých 100 vojakov, ktorí tam stáli. nebolo to veru ľahké, o to väčší kredit získal ten, kto to dokázal. boli to krásne roky, ktoré ma naučili okrem iného aj jednu veľmi podstatnú vec. neskrývať sa v živote za žiadne nicky, anonymné prezývky, naopak, podpísať sa. podľa možností vždy. pretože všetko má svoje plusy, aj mínusy. plusom je bezpečie, mínusom je dav. ostať v anonymnom dave však prakticky znamená - neexistovať. s tou pani učiteľkou zo ZŠ sme sa po rokoch stretli a ja som vytiahol historku o nočných telefonátoch. viete, čo mi povedala? samozrejme, vedela veľmi dobre, kto to bol. tak, ako sme to urobili vtedy my, urobila to nejaká iná skupinka pred nami a tiež po nás. a ona celé tie roky čakala, kto sa jej na druhý deň prizná. počas celej jej učiteľskej praxe sa jej na druhý deň však nepriznal nikdy nik. ale tak, ako ja -po rokoch – priznali sa jej s úsmevom úplne všetci. myslím, že nám všetkým bolo trošku ľúto, že si nás už po menách nepamätala. ostali sme pre ňu totiž iba ako "nikto v dave". škoda... oli sinay