Exkluzívne! Len pre čitateľov Folk.sk! Zvolen padol! Kalman a PhB tu nenechali kameň na kameni, predsudok na predsudku! Boli sme pri tom! Priamo! Horúcu novinku podávame priamo z nášho reportérskeho stanovišťa na archovej pneumatike.
Je všeobecne známe, že každý zdravý, normálne sa vyvíjajúci organizmus, či už ľudský, zvierací, alebo literárny či hudobný, pociťuje túžbu rozvíjať sa, rozpínať a hľadať nový priestor. Platí to nielen pre Tatárov, Turkov či kobylky, ale i pre folkové skupiny. Na rozdiel od predchádzajúcich kategórií sa tejto podarilo nevídané – dobyť zvolenské hradby, a to vonkoncom nielen preto, že už neexistujú, ale preto, že moc hudby je bezpochyby tak nevídane účinná, že môže dobyť i nevidené, neviditeľné, a preto inak neprekonateľné vrátane bariér v ľudskej duši. Najmä, ak sa do toho pustíte s riadnou dávkou patetizmu koreneného zmyslom pre humor a sebairóniu.
Dobyvatelia sa do Zvolena vydali v stratenej arche, čiže vo vozidle, ktoré v časoch potopných a predpotopných bolo plavidlom, o čom svedčila tiež rezervná pneumatika, údajne slúžiaca pôvodne ako záchranné plávacie koleso pre Noem prevážané slonie mláďatá. Tentokrát poslúžila ako spacák a pohovka pre verného kronikára nájazdu, ktorý sa v noci z 31. 3. na 1. 4. 2004 konal, a nevyhnutne sa tak z marcovej smršte zmenil na prvoaprílový žart.
Archa, utesnená asfaltom, bola i napriek vetracím dvierkam takmer vodotesná. Materiál zmienený však vôňu prenikavú vyludzoval a výfukom vyplachovaný na predné sklá okoloplaviacich sa pocestných ako testovací prostriedok zmyslu pre humor pôsobil. Väčšina z nich testom neprešla, zato však osadenstvo archy bolo spomenutými podmienkami zocelené natoľko, že následné dobytie mesta zvolenského pre nich len hračkou bolo, ba čo priam kratochvíľou.
Nuž zhruba o 20.00 h zakotvili, zbrane vytiahli, tasili a potom hrali tak, že všetka malta na hradbách predsudkov popraskala a balvany nedôvery menili sa v prach. Ako prvý hradby víťazoslávne prekonal statočný bard Stano Kalman. Prekvapivo robustný výraz jeho sociálne britkých textov, duchaplných vo svojej trefnej jednoduchosti, triafal presne. Chvíľu sa kývali sánky a chveli bránice, potom sa zasa strhávala šedá kôra mozgová. Kalmanove rozsiahle texty, väčšinou bez refrénov, držané pokope vnútorným rytmom zmyslu, vybuchovali v jeho ohňostrojoch ako rozbušky uprostred neurónov obrancov, ktorí sa nenápadne menili na spolubojovníkov až spolunadšencov. Zhudobnené, pokojne a triezvo podané príbehy oslobodené od zbytočných kudrliniek zložitých rýmov sa neodbytne prihovárali množstvom obrazov a postrehov. Hnev, tragika, humor i irónia sa niesli kultivovane, umiernene, aby nenápadne dosiahli svoje – presiakli pórmi hradieb i ľudských duší až priam do kostnej drene.
Po smelom jednotlivcovi nastúpilo kvarteto, hrdo nesúce v šíku do boja tričká s nápisom Pathetic Hypermarket Band. Áno, táto štvorica a jej dnes už (po recenzii fenomenálneho a neprekonateľne duchaplného Waltera Mischjewského) legendárny patetizmus Zvolen dobyla a rozniesla na kopytách tónov - zvučných, ráznych, prierazných, no predovšetkým umne dávkovaných do sálv patetickými majstrami miery a vkusu. Spevák a textár skupiny Mário Polónyi vo svojom tvorivom registri ani raz nesiahol do polôh jemnosti či idyly. Láska v podobe zmierlivého šťastia či vo folku obľúbená kulisa clivo v rytme strún sa kníšucej prírody ustúpila drsným, miestami naturalistickým obrazom, prešpikovaným paradoxmi a vo svojej zdanlivo krikľavej hrmotnosti nenápadne ukotveným v hlbších polohách, miestami azda aj reflexívno-filozofických (Bezhlavý rytier bez tela a pod.). Drsnosť Polónyiho textov pripomína Kryla, Nohavicu či Vysockého, na rozdiel od predošlých však omnoho menej (ak vôbec) zohľadňuje sociálny akcent. Burcovanie a protest nesmerujú proti konkrétnym veciam a javom. Presmerované do absurdnej polohy zdanlivo udierajú do prázdna, ozvena ktorého nám ich však vracia v omnoho naliehavejšej a trýznivejšej podobe. Akordeonistka a basgitaristka Katarína Žilová prezentovala texty v o čosi komornejšej, no rovnako vyspelej veršovej i myšlienkovej podobe. Atmosféru pravého patetizmu nezameniteľným spôsobom dotvárali plavovlasý alt s gitarou (Laura Dudová) a perkusionista Julián Ratica. Po doznení posledných tónov nenapraviteľne spatetizovanej country starinky Rovnou bolo jasné, že kóta Zvolen je doby(i)tá a patetici sa na viac než hodinu stali obeťami krvilačných žurnalistov, blúdiacich v troskách zrúcaných a prevalcovaných bariér odporu voči skutočnému umeniu, ktoré zasa raz zvíťazilo – akokoľvek to v ono ráno po vypľutí z archy vyznievalo ako prvoaprílový žart.
Raz však bude prvý apríl počas celého roka.
Profesor