Bude to opäť pekný rok

Prešiel istý čas a ja som si spomenul, že som už dávnejšie (asi tri mesiace) neoslovil žiadneho organizátora festivalu, či majiteľa hudobného klubu. Tak som si dal nové kolo mailovej komunikácie, hoci viem, že je to úplne zbytočná robota. Ale rituály sú dôležité, sú to body, ku ktorým sa môžete približovať a vytvárať si tak ilúziu pohybu.
 

Rozpísal som sa opäť na rôzne strany a dopadlo to presne tak, ako naposledy – jediný kto v sebe našiel slušnosť odpovedať na mail, bol Mišo Kaščák. Fakt, že aspoň jeden človek odpovie, ma zakaždým tak poteší, že mi ani nevadí, že mi vlastne píše, že s nami na svoj festival ani tento rok neráta. Keď navyše pridá pochvalnú vetu o mojej poetike, hneď je človeku na tom svete veselšie.

Ostatní mlčia. Niet tej sily, čo by vzala ich prsty nad klávesnicu a nechala ich popadať na písmenká: „ľutujeme, ale...“, proste nič. Ani len pani z kultúrneho strediska, od ktorej by to človek tak nejako očakával už len kvôli názvu inštitúcie, v ktorej pracuje, skrátka a dobre, nik, kto by vám jednou, dvomi vetami dal najavo, že hoci pochádzate z lazov, zaslúžite si aj vy trocha tej mešťanskej úcty.

Chvíľu som si myslel, že na vine je Gmail, alebo mám zlé adresy, ale keď som si na Facebooku prepojil účty, zrazu mi tam všetci tí ľudkovia povyskakovali ako reálne postavy, zdraví a usmievaví chlapíci s hafom priateľov a aktualizovanými statusmi.

Ale nedám sa odradiť, robím to stále nanovo, píšem, posielam linky na náš YT kanál, občas zavolám a chlapík mi povie „hoďte mi to do mailu“, bože ako som ja tú vetu neznášal, keď som pracoval v strednom manažmente a ja mu na to: „už som vám to tam hodil trikrát, pane“.

Rituály sú dôležité. Puta mierda.

No nič, budeme naďalej hrávať len tam, kde to majú pod palcom kamaráti a známi. Toto už je aká korupcia, ha? A ja viem, že to bude znova pekný rok. Nacvičíme desať nových vecí, potom ich nahráme, vyjdú dve recenzie a tak.

Aj by som bol z toho smutný, čo teda trochu som, len už chýbajú tie ambície, čo som mal v trinástich, keď som si do zošita kreslil obaly mojich fiktívnych albumov a pripravoval si ďakovný prejav na preberanie Grammy. Skrátka, vášeň postupne chladla a kdesi po tridsiatke to úplne vymizlo a jediný sen, ktorý som potom mal, bolo mať v štyridsiatke kapelu a chodiť na skúšky tak, ako chodievajú chlapi v nedeľu na futbal a na pivo. A to sa mi splnilo.

Takže je všetko v najlepšom poriadku, som šťastný a vyrovnaný človek, pokojne ignorujte moje maily, nerozhodí ma to, mám dobré antidepresíva. Raz do týždňa do skúšobne, trochu si zablbnúť a potom naspäť k svojim polovičkám, túliť sa unavenými čelami k ich bujným prsiam..., sladko usínať.