Veru, veru

V predtuche imelahodného cudzopasenia na muzikantskej nádielke sme sa v utorok 18.11. o 19.00 vkradli do útulných priestorov čajovne Biela ľalia v ružinovskom DK Cultus. Ešte sme nestihli položiť veniec na oltárik boha čaju ani zjesť všetko, čo zaberá na evolučnom rebríčku nižší stupeň, striasť z polyamidových kacabajok prach ciest či obrásť pavučinami, ešte sme nestihli nalistovať pohŕdavými výrazmi nezagebrenú stránku v hrubom recenzentskom bloku, nieto ešte vyriešiť koncepčný spor o používaní viacriadkových súvetí, keď sme sa dočkali vysoko kvalitného muzikantského nasadenia. Avizovaní účinkujúci boli Peter Lachký "Petiar" a Peter Piatko, sprevádzaný svojím neúnavným huslistom Milanom Haškom.
Prvý, bez akéhokoľvek varovania či aspoň zlovestného náznaku, si za svoj ligotavý nástroj výborného vzhľadu aj zvuku sadol Petiar. Odpútal nás od čajov a bezpredmetných rozhovorov naozaj nenápadným spôsobom. Nadlho. Ponúkol nám komorný prejav, citlivo podávané piesne s veľmi slušnými textami a ukázal sa byť majstrom nápaditých popevkov, napr. napätie v prednáškovej sále evokujúce "bla, bla, bla". Objavné i ľubozvučné. Vytknúť by sa azda dala za (tri krásne zvukomalebné slová arabského pôvodu – poznámka recenzenta druhému recenzentovi) vyzretý osobitý štýl dôsledne zamaskovaná jednotvárnosť. Namiesto v tvorbe dominujúcich majových akordov by sme občas ocenili aj nejaký primitívny Ami. Ak sa tam náhodou objavil, ušiel nášmu pozornému uchu aj oku. Okrem svojich kladov je Petiar aj dynamicky sa rozvíjajúci perkusionista s citom pre monoprstové zakončenia skladby, ktoré tvoria tú povestnú červivú čerešničku na torte. Nuž a o tom, ako zvláda svoj úplne nový nástroj, malý zelený akordeón, je ťažké napísať niečo hanlivé. Pri záverečnej interpretácii Nohavicovho Milionáře bol na zožratie.
Veru, veru.

Petiara v pravidelných intervaloch striedajúci Peter Piatko nás donútil, aby sme sa prestali nalievať voňavými omamnými nápojmi a upreli krvavé oči plné obdivu a prekvapené neveriace ušnice smerom k pódiu. Ohúril nás svojim prirodzeným prejavom, vynikajúcim inštrumentálnym podaním, okarínovými smečmi, citlivou prácou s dynamikou a oduševnelým prejavom, sem-tam s jemným vlastoredlovským či pepanosovským nádychom – tieto škatuľkujúce slová sú pri jeho jedinečnom štýle až rúhavo nevhodné, viď v duchu tzv. Radiarovho folkovému minimalizmu 21. storočia bravúrne naservírovaný song Na jednej strune. Piatkove slovné hračky typu “namiesto slušného WéCé mám iba z PéVéC vrece”, “záchodová misa dobrej nádeje”, “o Karine – okaríne” v nás zanechali hlboké dojmy a až raz budeme vyschnutou studnicou inšpirácie pre mladý folkový dorast, budeme ich plagiátorsky predávať po 5 Sk za kus. Milan Haško a jeho schopnosť hrať v ktoromkoľvek rohu akokoľvek rozľahlej miestnosti dojem z Petrovho vystúpenia ešte umocnili. Dokonca aj nepodarené zdupľované husľové sólo v jednej z Petrových skladieb vyvolalo príjemný pocit omylnosti a takmer príbuzenskej spriaznenosti.
Veru, veru.

Popri hlavných účinkujúcich večera sa ku korytu na krátku chvíľu dostali aj slovenskej scéne známy to pesničkár Radiar a zánovná formácia – Pathetic hypermarket band.
Radiar vynikol muzikálovým speváckym prejavom. Suverénne sa pohrával s tónom od jeho čistého posadenia až po precízne doznenie. Čestinu zvláda tak obratne, že ešte aj slovenské výrazy znejú ako bohemizmy. Okrem toho vie Radiar aj pekne spievať a škandalózne milo sa na nás usmieva. A ešte aj pískať vie. Niektorí ľudia sú naozaj nehanebne talentovaní!
Veru, veru.
PhB prezentovala svoju príslušnosť k intelektuálnej vrstve hĺbavými pseudopremýšľavými odmlkami v momentoch, kde by poslucháč čakal pohotový nástup. Tiež upútala občasnými textovými spormi, kedy sa napäto čakalo, ktorý z účinkujúcich presadí svoju verziu. Okrem iného sa obidvaja páchatelia zabudli ospravedlniť za podaný výkon, ako býva ich zvykom, a na päť dlhých sekúnd sa zahanbiť.
Veru, veru.

Na záver treba ešte pochvalne vyzdvihnúť neprítomnosť impregnovaných emócií a teplovzdušnej nadnesenosti, takých typických pre folkových hudobníkov štýlu "Honzo, Franto, nechte toho!". Žiadne voľne pohodené gestá ani veľavýznamne vztýčený prst (či už ukazovák alebo prostredník). A ten čaj!
Congratulation!

Napriek tomu, že postavy, nešetrne použité v tomto príspevku, sú len recenzentskou fikciou, ich zhoda s reálne existujúcimi osobami je náhodne pravdivá.

Mário "call me a rock star" Polónyi PhB, Laurita "Laurissimo" Dudová PhB

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu