Stretneme sa pod Baštou, priatelia...

Na počiatku bol Maroš Vojtko a myšlienka priviesť k životu folkový festival v meste Kremnica. Ako si tak jednotlivé ročníky Kremnickej bašty podávajú kľučky na dverách, nebojím sa povedať, že sa mu darí. Šiesty ročník mestského folkového festivalu Kremnická Bašta sa konal 18. a 19. augusta na nádvorí Vinotéky Biely bocian, pod jednou z kremnických bášt.

Za Marošom stojí tím ľudí-spoluorganizátorov, o ktorých zrejme najviac vie on samotný, a množstvo muzikantov, ktorých dokáže nahnať do Kremnice pod víziou „tučného“ honoráru. Ehm... Nepopierateľným faktom je, že na Bašte je vždy skvele. Prečo inak by som sa tam dobrovoľne dostavila po šiestykrát?

Objavujú sa tu stálice, bez ktorých by Bašta asi nebola Baštou, ale zjavujú sa tam aj pre Baštu nové, a pre nás známe či neznáme mená. O mnohých interpretoch ťažko napísať niečo, čo tu už stokrát povedané nebolo, tak sa s vami aspoň podelím o to, ako všetka tá hudobná i nehudobná mela zapôsobila mňa.

Piatkový rozbeh bol zverený našej mladi, víťazom Kremnického lasa, v organizovaní ktorého má tiež prsty Maroš. Na pódium postupne naskákali domáce Uhlíky, trebišovská Harmónia a prvý hosť z ďalekého západu, Pavla Gajdošíková z Otrokovíc a jej Jogurt. Uhlíky boli dôstojným začiatkom, hrali výborne a čo sa týka piesní, moje okolie sa tak trochu čudovalo, koľko melanchólie sa nachádza v piesňach takých mladučkých autorov. Trojčlenná Harmónia pod taktovkou (vlastne skvelou gitarou) profesora Jána Čverčka zahrala a zaspievala okrem vlastnej tvorby aj nejaké tie upravené ľudovky. Pavla Gajdošíková, drobná síce postavou, ale s hlasom, aký by jej kde-ktorá svetová hviezda mohla závidieť (prvá reakcia mojej spolusediacej bola: „Veď tá má hlas ako Janis Joplin!“) spolu s Jogurtom sem vniesla trochu rockového šmrncu. Zahrali niekoľko prevzatých pesničiek vrátane Z. Smatanovej a Desmodu, mne však oveľa viac učarovalo tých pár vlastných. Dúfam, že ich raz bude mať viac.
Mladých „predskokanov“ predsa len trochu zatienili „profíci“, Turkovci či Jasoň-ovci, no ten večer zvlášť prial Tajfákom a Náhodným pocestným. Tajf s novým perkusionistom a speváčkou zmenili taktiku a stala sa z nich tanečná skupina. Áno, vážení, to nebol preklep. Stačilo pár valčíkov á la Tajf a experimentálne latino á la Tajf, davy pod pódiom sa roztancovali a Tajf by sa stal hviezdou, nebyť Náhodných pocestných. Tým právom patrilo zlaté miesto v piatkovom programe. Pamätníci sa len divili, kam sa podeli tí trampíci skláňajúci sa pred rokmi nad gitarkami na milovanej a tohto roku neuskutočnenej Vandermúze. Namiesto trampov sa na pódiu objaví banda s bicími a saxofónom a spustí taký nárez, až ich nechceme nechať odísť. Ako by o nič nešlo (a veď ani nešlo), chalani sa po pódiu prechádzali, poskakovali, usmievali sa na seba i do pléna a hrali s až závideniahodnou ľahkosťou.

Nuž, ale nielen festivalom je návštevník Bašty živý – v Kremnici i okolo nej je vždy čo vidieť. Začiatok sobotného programu som zmeškala vďaka volaniu Kremnického štítu, na absolvovanie ktorého je vždy dobré mať poruke nejakého domorodého šerpu, aby ste sa nestratili alebo aby vám zo skalnatej vyhliadky mohol ukázať mestečko na dlani a v ňom baštu, pod ktorou práve hrajú Andersen, Kerberos alebo Martin Libič s Radom Bútorom – „otvárači“ sobotnej Bašty. Aspoň tak bolo písané na plagátoch. Prvé sobotné pivko na nádvorí som si dala práve vtedy, keď na pódiu končila kapela ZA zo Skalice. Tie posledné tóny, čo sa mi podarilo zachytiť, boli príjemne počúvateľné. Bobova diéta raz bude legendou, ak už ňou nie je. Títo Košičania kam prídu, tam nenechajú kameň na kameni, vždy sa mi zdá, že sa priženú ako víchor s hrsťou plnou temperamentných pesničiek. Tie v dokonalom súlade predvedú Molko, Silvia, Tinka, Ňaňo a furt iný perkusionista, toho roku to bol plastický chirurg doktor Beneš, do ktorého Molko s radosťou po celý čas rýpal. Divozel, ďalšia košická kapela, je ďalším dôkazom o talente našich Východniarov, a dokonca schytali na tohtoročnej Zahrade druhého Krtečka.
Ďalší zahraniční hostia Martina Trchová s kapelou Jen tak by len tak skončili svoju púť kúsok za slovenskými hranicami, kde sa im pokazilo auto, nebyť pána organizátora, ktorý vyslal taxík až do Bánoviec nad Bebravou, keď už nie po celú kapelu, tak aspoň po Martinu s Karolínou Skalníkovou a basgitaristom Martinom Mrázom. Nepríjemné. Na ich výkone sa to však neodrazilo, aspoň nie badateľne. Karolína má úžasný cit pre flautu, Martina má výborné texty, ktoré vie tiež s primeraným citom aj odprezentovať, radosť počúvať. Potom nás už čakal pravý „akustický folk“ v podaní bratislavských Rolničiek a pardubických Marien, ktorým by bolo patrilo vyvrcholenie festivalu (takto boli aspoň veľkolepým predvrcholom). Totiž Jen tak, ktorí mali pôvodne sprevádzať i Martinu Trchovú, sa pre spomínanú neposlušnosť svojho auta dostavili až neskoro v noci, a tak sa ocitli na konci programu. I keď... Pošuškávalo sa, že pokazené auto bolo iba zámienkou na to, aby si ten zlatý klinec Bašty mohli odniesť sami. :-)

Už tradične si návštevníci Bašty mohli kúpiť prívesky a náramky spod šikovných rúk istého kremnického Vlada a pokochať sa výstavou gitár. Maroš Vojtko, ako vždy, kontroloval všetko svojím orlím zrakom, obchádzal nádvorie v pravidelných intervaloch ako bača, ktorý sa chce presvedčiť, že jeho stádo je spokojné (bolo, veru, bolo), a nemôžem nespomenúť, ako sa za ním občas vynoril Vojtko najmladší, asi dvojročné chlápätko, s visačkou „organizátor“. Pôjde v tatových šľapajách? :-))))

Kačica

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu