Šinu videoklipy nezaujímajú (2. časť rozhovoru)

Keďže so Šinou sa dá rozprávať veľmi dlho a zaujímavo (a nás prerušilo len cvaknutie diktafónu na konci kazety), rozdelili sme relatívne dlhý rozhovor na dve časti, aby ste ho mohli lepšie stráviť. Prvú časť rozhovoru sme uverejnili včera, dnes si môžete prečítať sľúbené pokračovanie.
Poďme späť k vydavateľstvu. Po dvoch rokoch ste trochu zmenili filozofiu a cédečká už lisujete...
Prvé dva roky boli zaujímavé: bolo to niečo nové, mnohých zaujala tá myšlienka robiť vydavateľstvo „na kolene“. Tituly sa začali hromadiť a zrazu ich bolo šesť, osem... A napriek spôsobu ich výroby sa platne páčili, mali sme množstvo dobrých recenzií a aj v Čechách bola dobrá odozva. Pritiahlo to pozornosť ľudí. Teraz to mnohí začínajú kriticky skúmať...

Asi práve pre tú zmenu filozofie...
My sme nezmenili filozofiu. Ale treba sa pohnúť ďalej. Môj chrbát začal protestovať pod tlakom tej manuálnej výroby. Výroba obalov, napaľovanie... Obaly som tlačila na laserovke, ale treba najskôr kúpiť papiere, narezať ich, vytlačiť, každý papier treba zložiť, natlačiť vnútra, orezať, poskladať, „scvaknúť“, dať do obalov, napáliť cédečko. Za dva a pol roka ich bolo vyše tritisíc. Pred Vianocami, keď treba vyrobiť veľa cédečiek, ma začal bolieť chrbát, musela som si ľahnúť a začať uvažovať o zmene.

A už žiadne recyklované obaly?
Minul sa mi papier na obaly. Zostal len ružový a ten sa mi nepáči. Takže som zistila, že ďalej v tom už nemôžem pokračovať. Začala som uvažovať, že keď vyrobím z jedného CD 650 kusov, už sa neoplatí robiť to ručne. A tiež tlač na obaloch z laserovky po čase zíde, niektoré CD ti nehrajú všade. A niektorí ľudia môžu mať názor, že napáliť si to môžu aj sami. Hoci ja to chápem tak, že peniaze, ktoré za CD zaplatia mne, nie sú za samotný nosič (10 Sk), ale za tvorivú prácu.

Takže čo nové sa teraz chystá v Slnko records?
Dúfam, že to už môžem povedať nahlas. S českým vydavateľstvom Black Point music ideme vydať aj staršie albumy v lisovanej podobe. Pôjde o Šinadisk, September a Tu. Do konca roka, dúfam, ešte vyjde nové Slide&Udu. Veci veľmi neplánujem, beriem ich tak, ako prídu.

Mnohých metóda vydávania, s ktorou ste prišli prví, oslovila. Možno sa nájdu pokračovatelia... Už sa ti ozvali muzikanti s prosbou, že chcú vydať svoje veci pod značkou Slnko records? Jasné. Ľudia mi píšu a posielajú CD. Všetky si vypočujem a s niektorými ľuďmi sa aj stretnem. Pravdupovediac však pre nich viac-menej nemôžem nič urobiť. Rada by som im tie veci vydala, ale nemám na to peniaze. Pripraviť cédečko na vydanie je veľa emocionálnej aj fyzickej práce. Keď to nerobíš s viacerými ľuďmi, ktorí majú podelenú prácu, a na všetko si sám, je to veľmi vyčerpávajúce. Snažím sa im pomôcť tak, že im odovzdám všetky svoje skúsenosti a informácie. Na www.onemanrecords.sk je návod, ako založiť vydavateľstvo. Keby som mala veľa peňazí, pokojne zamestnám ďalších ľudí a vydám im tie albumy. Ale naozaj sa to nedá. Okrem toho by som už bola čisto v úlohe vydavateľa a nemala by som čas na vlastné veci.

Ty máš aj videoklip. Čo s ním?
Mám videoklip k piesni Keď vták Peng. Objavil sa dvakrát na českej hudobnej Stanice O. Jeho výrobu by som sama určite neiniciovala – nevznikol na môj podnet, urobil ho Janko Šebík z Pitbull Production. Sám sa tak rozhodol. Je to taký „softvérový“ klip, spracované fotografie sa v ňom stávajú pohybujúcimi sa obrázkami. O televízny priemysel sa vonkoncom nezaujímam, sama nemám televízor. Neviem, komu by som ho ponúkla, a aké sú televízne relácie...

Takmer žiadne.
Tak potom...? Mňa to naozaj nezaujíma. Nestarám sa o to a videoklipy mi nič nehovoria.

Čo ťa oslovuje zo súčasnej hudby?
Odkedy sa sama intenzívne venujem svojmu skladaniu a hraniu, inú hudbu počúvam oveľa menej. Ani to príliš nejde dokopy. Takže je to len také útržkovité. Z toho, čo mi v posledných rokoch frnklo do nosa a bolo naozaj dobré, vyberám: David Gray: White Ladder, Cassandra Wilson (posledné štyri platne), Hector Zazou a rôzne jeho projekty (napr. Piesne severných morí), Eric Trufazz (platňa s raperom), basistka a bojovníčka Me Shell Ndegeocello: Bitter, Ray Cooder & Galbán... Predtým som počúvala aj veľa etnickej hudby a world music či jazzu. Klenot je napr. Nina Simone: The Blues. Mojou najväčšou inšpiráciou však bola a asi aj zostane Joni Mitchell, nemyslím ani hudobne, ale skôr výchovne: ako sa k tomu postaviť, ako sa do toho pustiť. A samozrejme Suzanne Vega po jednom a Patti Smith po druhom boku. Ale to sú už staré páky.

Povedz nejaké svoje obľúbené jazzové mená...
Na jazzových dňoch v Bratislave som videla výborné koncerty, ale toho bolo tak veľa... V Paríži ma zaujala Carla Bley. Je to klaviristka a skladateľka. Býva s mužom na farme, muž s ňou hrá aj v kapele na basgitare. Vedľa svojho domu pestuje šaláty a v dome komponuje. Vtedy som si uvedomila, že tam je niečo spoločné. Akurát že ona tie šaláty prikrýva čiernou fóliou a ja nie... :) To je rozdiel. A komponuje do nôt, čo tiež nerobím. Alebo Laurie Anderson, tú som videla tiež naživo a naozaj veľmi sa mi páčila. Na rozdiel od jazzových koncertov (ktoré ale vedia byť vynikajúce), tam nie je také to ukazovanie a predvázanie. Na Laurie Anderson neposudzuješ, ako hrá. Vnímaš celkovú hudbu, ale hlavne to, že ti tá žena naozaj niečo hovorí. Inak mám skôr nehudobné inšpirácie. Napríklad keď som pracovala vo Francúzskom inštitúte, veľmi ma chytil súčasný tanec a hudba, ktorá bola zložená priamo na predstavenia. Keď sa to celé vydarí spolu s pohybom, tanečníkmi a kulisami, občas mi to pripadá ako vrcholný umelecký zážitok. :-))

Rozprávali sa Matej Lauko a 5jar.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu