O piesňach s Jankou Kúdelovou

Rozhovor s Jankou Kúdelovou, navýraznejšou osobnosťou spomedzi mladých slovenských pesničkárok, začínal cca pred rokom v mojej hlave. Keďže Janka nie je len nežné stvorenie, aké poznáme cez jej piesne, ale najmä človek, ktorý vie, čo chce (a asi aj vie ako na to), bolo veľmi dôležité dôkladne sa pripraviť. Času som mal dosť, v samotnom finále bolo už len problémom nájsť vhodnú náhradu za obsadenú čajovňu, v ktorej sme sa pôvodne mali rozprávať. Malá kaviarnička na rohu úzkej bratislavskej uličky bola priam ideálna...
V histórii si prešla veľkým množstvom hudobno-tanečných aktivít, za ktoré spomeniem napríklad dobové tance, clogging a skupinu Trampas. Z nej si odišla preto, že "pesničkárčenie" bolo pre teba silnejšie. Čím?
Myslím si, že každý pesničkár s vlastnou tvorbou uprednostňuje vlastnú tvorbu. Keby som mala času trikrát toľko ako normálny človek, možno by som zvládala aj skupinu a aj svoje koncerty. Musela som niečo vyradiť a rozhodla som sa, že ostane vlastná tvorba.

Nepodieľala si sa autorsky už v Trampas-e?
Nie, vôbec. Mala som na starosti len vokály a perkusie.

A nebolo ti po odchode z Trampas-u smutno? Chcem sa spýtať, či si nezatúžila založiť aspoň duo...
Nejaká myšlienka bola, ale problémom je ten čas. Na skupinu by som si ho nenašla. Radšej sa budem spoliehať sama na seba, je to jednoduchšie ako držať pohromade celý kolektív.

Ako sa ti podarilo získať prezývku "Xena"?
Ja ťa dorazím... (smiech). Úplne stačí, keď na správnom mieste v správnej chvíli stretnete správne podguráženého človeka a začnete mu správne oponovať, biť sa rečami. Jemu to stačilo na to, aby ma nazval Xenou. Ale ani som sa ho nedotkla!

Zachytávaš vo svojej tvorbe autobiografické okamihy?
V doterajšej tvorbe to tak nebolo. Je to vec fantázie, sledovania okolia v určitých situáciách. Nie veľmi rada píšem o sebe, skôr o niekom druhom.

Pýtam sa to preto, lebo som chcel nadviazať na ďalšiu otázku: si váhavá?
Áno, veľmi.

Teraz mala nasledovať otázka o čaji, tvojom obľúbenom nápoji, ale keďže nám to s čajovňou nevyšlo, preskočíme k niečomu inému. Ako si sa dostala k Folk.sk? (dá to zabrať, tváriť sa zvedavo)
Lebo si ma na to nahovoril. (smiech) Prvá myšlienka bola z tvojej strany a padla otázka ako zaregistrovať doménu, keďže to mohli len podnikatelia a ja som niekoho zohnala. No potom mi to nedalo nepomáhať aj tvorením jej obsahu a formy.

Nemala si niekedy chuť úplne sa na to vykašľať a venovať sa len hudbe?
Veľmi, vždy keď si mi protirečil. (smiech)

Mám pri sebe jeden článok, je to reportáž zo Zahrady, kde si hrala na Zámku v pesničkárskom popoludní. Budem citovať: "Během vystoupení mě napadlo, jak by asi zněl společný projekt Janky s Jarkem Nohavicou." V inom príspevku, uverejnenom i na tvojej internetovej stránke, sa autor pýta: "Mimochodem, neznáš americkou písničkářku Suzanne Vega?" Aký je teda tvoj vzťah k týmto umelcom?
Úplne voľný. Ak mám možnosť vypočuť si to, tak si to vypočujem. Ale nepočúvam ich cédečká stále dookola. Moje piesne majú možno podobnú atmosféru.

Vo svojich textoch si omnoho zhovorčivejšia ako v odpovediach na moje otázky. Mám to chápať tak, že vyjadriť sa cez pieseň je ti bližšie?
Nielen formou piesní, ale ako sama vidím, aj na internete sa mi lepšie vyjadruje, napríklad keď píšem e-mail, tak sa vyjadrím lepšie, ako keby som to dotyčnému mala povedať osobne. Asi je to jednoduchšie.

A do akého prostredia treba vsadiť pieseň, aby si sa mohla správne vyjadriť?
Vyrástla som na festivaloch, ako prvý bol Stupavský Širák v roku 1996. Keď chce pesničkár dať o sebe vedieť, musí ísť cez festivaly, pretože tam sa o ňom dozvie najviac ľudí. Neprekáža mi to, som na tú atmosféru zvyknutá, hoci k pesničkáreniu sa to moc nehodí. Ale každé vystúpenie má čosi do seba. Napríklad na festivale stretám veľa ľudí, ktorých som dlho nevidela. Na pódiu mi potom stačí, keď vidím, že počúva aspoň prvý rad. Ale najradšej mám kluby, špeciálne čajovne, majú svoje čaro v tom, že prídu len tí ľudia, ktorí chcú počúvať. Atmosféra tam priam visí vo vzduchu.

Od istej doby hrávaš viac u našich západných susedov ako doma. Odkiaľ sa berie inklinácia tým smerom?
To nie je inklinácia, ale iný prístup organizátorov. Mám pocit, že na Slovensku sa neustále musím doprosovať a pchať sa. Z Čiech ma začali pozývať sami a tie vystúpenia nadväzujú jedno na druhé. Jedna akcia v Čechách znamená dve ďalšie. A nemusí to byť hneď, aj o dva roky. Ale to prvé bolo v prístupe organizátorov. Je to tam vidieť aj na menších koncertoch. Zavolám tam do piatch čajovní a v dvoch si zahrám. Na Slovensku môžem minúť výplatu na telefón a nezahrám si.

Mám pripravený ďalší citát, oslavný postreh z tvojho vystúpenia, kde sa okrem iného píše: "...Nejenom legrace, ale i chlad a ostří sekáčku na led. Písně jako milování. Hebkost bleděmodré šály. Hukot a burácení. Mezi folkem a divadelním představením..." Takto nejako sa cítia ľudia, ktorí ťa počúvajú. Ako sa cítiš ty, keď hráš?
Veľmi dobre. Podobné vystúpenia sú mi najbližšie a zvlášť toto, ktoré bolo opisované, sa konalo v pražskej čajovni Romantika, bol to koncert s Petrom Sedláčkom. Bola tam tak jedinečná atmosféra, a hoci som odvtedy hrala aj v iných čajovniach, toto bolo neopakovateľné. Nielen tí ľudia, ale aj my ako účinkujúci sme sa vznášali meter nad zemou. Bolo to fajn.

Čo pre teba znamená pieseň?
Prejav. Niekedy je prijateľnejšie vysielať a prijímať informáciu v takejto podobe.

Keby si si mohla namiesto potlesku vybrať inú odmenu za pesničku, čo by to bolo?
Úsmev, možno.

Na svojej stránke píšeš, že by si rada vydala oficiálne CD. Ako si ho predstavuješ?
Nech je to hlavne rôznorodé, aby bola každá pieseň iná. A každý človek, ktorý je čo len trošku naklonený folku, nech si nájde niečo svoje. Mám pocit, že od dema v roku 1999 som už trochu ďalej. Piesne boli vtedy viac monotematickejšie, teraz ma zaujíma posun témy niekam inam.

Quo vadis, Janka Kúdelová?
Tam, kam ma rieka povedie. Ochutnala som zo všetkého, čo mi život poskytol, a pesničkárčenie bola už jedna z tých ciest, ktoré ma najviac zaujali a tomuto sa budem venovať naďalej.

Tak vidíte. Ťahať z nej viac ako holé vety je doslova umenie, a tak som si po tomto rozhovore musel dať oddychovú pauzu takmer pol roka. A dobre som urobil, vychádza krátko po Jankinej novej webovej stránke, takom inernetovom mestečku s názvom www.jankovo.sk. Tak ju choďte pozrieť a cíťte sa tam fajn. A to platí aj o jej koncertoch.

zhováral sa 5jar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu