Nachádzate sa tuIná pesnička - Peter Janků

Iná pesnička - Peter Janků


Radiar 18 máj 2010

Peter Janku v Style a ElaneMinulý mesiac sa na čerpacích staniciach žltej farby objavilo nové číslo ich firemného časopisu Štýl&Elán. Tvár na nej mi bola akási povedomá. Vo vnútri sa dokonca nachádzal aj celkom obsiahly rozhovor, ktorý vám so súhlasom redakcie aj samotného autora teraz prinášame.

 

Rád šoféruje, nevadí mu ani zápcha v rannej špičke. Kochá sa krajinou, jej premenlivou náladou. Jeho „vesničkou střediskovou" sa nedávno stal prímestský satelit v katastri obce Chorvátsky Grob. Teší sa, že jeho synček tu nájde veľa kamarátov. Divadelný scénograf, televízny reportér, režisér a dramaturg, popritom ešte aj skvelý folkový pesničkár Peter Janků

 

Štýl&Elán: Ľudia si pamätajú vašu tvár z investigatívnych TV relácií Lampáreň, Čierny Peter, alebo Reportéri, Vašu scénografiu napríklad z divadla GUNAGU, no a vo folkových kruhoch je zasa udalostou každé vaše nové CD. Názov zatiaľ posledného albumu - Folkové reportáže - prepája vaše reportérstvo s pesničkárstvom. Čím ste viac?

PJ: Vždy mi hovorili: raz sa budeš musieť rozhodnúť, čím sa budeš živiť. Je to o to ťažšie, že roviny mojej existencie sú až tri a doteraz som sa nedokázal vzdať ani jednej. Scénografiu som vyštudoval, robil a robím. Gitaru nezavesím na klinec, lebo stále ma niečo irituje a ja si s tým vyrovnávam účty vo svojich pesničkách. A v istej dobe svojho dospelého života som sa zaľúbil do televíznej publicistiky, keď som zistil, že aj ňou sa dá riešiť to, o čo mi ide v pesničkách. Televízia je na to dokonca vhodnejšie médium, silnejší kaliber. 

Š&E: Čo bolo najskôr?

P.J.: K hudbe som inklinoval odkedy si pamätám. Mám šťastie, že som ešte ako celkom mladý stretol dôležitých ľudí, čo ocenili moje pesničky. Najprv Karel Kryl a potom Jarek Nohavica - nezávisle od seba. Oni mi dodali odvahu postaviť sa pred publikum a dnes mám za sebou stovky vystúpení.

Š&E: Láka vás to ešte, keď viete, že televíznou reportážou zasiahnete širšie publikum?

P.J.: Ťažko sa niečo vyrovná pocitu rezonancie s publikom, keď sa podarí naladiť ho na svoju strunu. To je satisfakcia za prácu na pesničke. Pravdou je však. že dosah cez televíziu je oveľa väčší. Vo mne jedno dopĺňa druhé.

Š&E: Je pre vás písanie pesničky viac práca, alebo zábava?

P.J.: Pesničky vznikajú prirodzene, námet textu sa spája s motívom melódie a niekedy mám pocit, že ma prenasledujú až dovtedy, kým z nich nevznikne pesnička. Upratať to celé do vhodnej prezentovateľnej formy - to je celkom seriózna práca. Naučiť sa pesničku čo najlepšie „predať', dať jej ten správny výraz, na ktorý publikum najlepšie reaguje, to už je potom tá zábavnejšia fáza.

Š&E: Viem si predstaviť stretnutie, kde by ste zbožne počúvali vy Nohavicu. Ako došlo k tomu, že on počúval vás?

P.J.: Divadelníci, priatelia z Českého Téšína, ma pozvali na Weterannik-festival bývalých študentov tamojšieho poľského gymnázia. Na gombíkovej ťahacej harmonike - heligónke tam hral chlapík uvedený v programe ako heligonkár Janek. Bolo desiate výročie festivalu kohosi napadlo, aby Janek a Janků zahrali spolu. Potom sme sedeli na pivku, hovoril som, že sa mi to páči s tým Janekom, že to má taký zvláštny pôvab a on na to, že aj Nohavicoví sa to páči. Bol mi od začiatku akýsi povedomý, ale až vtedy ma trklo, koho mi ten moravský týpek pripomína: bavil som sa s Jarkom Nohavicom. Tak sme sa zoznámili, dali do kopy a dodnes udržujeme kontakt. Dostal som sa vďaka nemu na viacero slávnych českých festivalov, kde ma s plnou váhou svojej autority uvádzal na scénu. 

Š&E: Máte hudobné vzdelanie? 

P.J.: Chodil som v Kremnici na umeleckú priemyslovku výtvarného smeru, hudobne som samouk. Mojou najlepšou hudobnou školou bola blues-rocková skupina Stará jedáleň, kde som mal tú česť fungovať po boku veľmi dobrých hudobníkov s jazzovým cítením. Bolo to pekné obdobie počas môjho študentského života v Banskej Bystrici.. 

Š&E: Tam ste sa dostali aj k divadlu? 

P.J.: To bolo skôr, ešte v Kremnici. Bol som práve po maturite, keď ma oslovili kamaráti, že ideme robiť výzdobu na Kremnické gagy. Stretol som pri tom kopu divadelníkov, ktorí ma najprv brali skôr ako muzikanta, ale keďže som schopný prejavovať sa výtvarne, tak som sa od vešania výzdoby rýchle prepracoval k návrhom scény.

Š&E: Výprava, kulisy, je to pre divadlo dôležité? 

P.J.: Zjednodušene povedané, v procese divadelnej tvorby scénograf pripravuje to, na čo sa divák pozerá. Stvárnenie scény môže určiť, ale aj zahmliť celkové vyznenie divadelnej inscenácie a divadelnému priestoru dodáva rôzne významy. Rád pracujem v komorných priestoroch, ale aj na veľkých scénach. Už popri štúdiu sa mi ponúkla príležitosť robiť umeleckého šéfa výpravy v Štátnej opere v Banskej Bystrici. 

Š&E: To sa neodmieta.

P.J.: Ale ani neodpúšťa. To, že som ja - študent robil v bystrickej opere to, čo môj profesor v martinskom divadle mi štúdium nijako neuľahčilo. Skôr naopak. 

Š&E: Čo je pre vás divadlo? 

P.J.: Ritualizovanou formou prežívania veľkých tém života. Dobré divadlo pomáha človeku nájsť si svoje miesto kdekoľvek sa nachádza. Scéna je metaforou priestoru, do ktorého je dej zasadený. A ako vravieval môj priateľ a pedagóg Aleš Votava, scénograf je niečo medzi pánom a sluhom. Pánom nad priestorom a sluhom hercovi vjeho hereckej výpovedi. Scéna by nemala prevalcovať tému.

Š&E: Ako k tomu všetkému, čo ste mi doteraz povedali, ide kariéra investigatívneho reportéra? Máte nos na senzácie?

P.J.: Práca reportéra nieje len o senzáciách, a práca toho investigatívneho už tobôž nie. To čo spája moju hudobnú, divadelnú, i sedemročnú reportérsku prácu je verejná služba. Usilujem sa, aby všetko, čo robím, pomohlo a poslúžilo iným ľuďom pohnúť sa, posunúť veci ďalej, na vyšší level. 

Š&E: Nieje to len rýpanie sa v ľudskom" hnoji"? 

P.J.: Povedal by som, že je to skôr o čistení Augiášovho chlieva. Okrem toho sa snažím to, čo robím., zdôvodniť aj teoreticky. Pracujem na doktorantskej práci na tému „ Scénický obraz súčasnosti",

Š&E: Aký je ten obraz?

P.J.: Príbeh, scéna, obraz, inscenácia - to sú pojmy ktoré už dávno presiahli rámec divadla a aj vplyvom medializácie sa stávajú súčasťou verejného života, ktorý veľakrát nadobúda prvky reality show - momenty manipulácie za hranicou etiky, princípy divadla zneužívané na inscenáciu pseudoreality. 

Š&E: Keď „socík" padol, ktosi povedal, že odvaha zlacnela a rozum zdražel...

P.J.: Je to akosi tak. Ja som po siedmich rokoch už tiež na nejaký čas opustil žáner publicistiky odvážne bijúcej do nešvárov. Nazbieral som rozum a sily na odvahu iného druhu. Napísal som projekt, poslal som ho do grantovej schémy európskeho parlamentu, kde uspel.

Š&E: Čiže získal finančné krytie. Čo to bolo za projekt?

P.J.: Projekt pod názvom Hlas Európy. Pod týmto názvom ide od januára na STV 2 moja nová relácia. Oproti tomu, čo som robil doteraz, je to výrazne iná pesnička.

Š&E: O čom a komu je určená? 

P.J.: Politicky sme sa stali súčasťou európskej únie, naše peňaženky sa stali súčasťou eurozóny, no v hlavách sa to príliš neprejavilo. Aj mnohí moji kolegovia novinári stále berú správy z Bruselu ako správy zo zahraničia. Dal som si za cieľ zmeniť to. Chcem prinášať reportáže o tom, ako nám dianie v centrále ovplyvňuje život, u nás doma zasa mapujeme témy, ktoré sa dajú považovať za európske. Hľadáme úspešné príbehy a projekty, ktoré motivujú. Myslím si, že v tomto čase - keď do roku 2013 je ešte napríklad možné získať nejaké prostriedky z eurofondov - má takáto relácia zmysel.

 

VIZITKA:

Peter Janků sa narodil 12. 2.1974 v Lučenci, vyrastal v Poltári. Po maturite na SUPŠ v Kremnici pokračoval štúdiom filozofie a výtvarnej výchovy na UMB Banská Bystrica (Mgr., 1998), scénografie na VŠMU v Bratislave (Ba, 2001) a od roku 2006 študuje doktorandské štúdium (Phd.) na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Bol pracovníkom propagácie v Kultúrnom stredisku, umeleckým šéfom výpravy v Štátnej opere, umeleckým a PR riaditeľom agentúrneho divadla, televíznym režisérom, reportérom a dramaturgom. Navrhol kostýmy a scénu pre množstvo inscenácií rôznych divadiel u nás i v zahraničí, v poslednej dobe stabilne spolupracuje so súborom GUNAGU, V SR í v ČR je lektorom divadelných workshopov, porotcom celonárodných súťaží a medzinárodných festivalov. Popri množstve ocenení v oblasti scénografie a žurnalistiky je i držiteľom ceny Zlatý gunár, ktorú mu v kategórií pesničkárov udelila Akadémia humoru pri Kremnických gagoch (2004, 2008). Vydal doteraz štyri autorské albumy: CD Až doteraz (1998), SD Live v divadle a.ha (2001), CD 3306 sekúnd života (2004) a Folkové reportáže (2008).

 
Zdroj: Štýl&Elán, Apríl 2010, s.12-14 Autor: Dušan Valúch

 

Súvisiace albumy v Katalógu: 

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu



Súvisiace video

O autorovi

Obrázok používateľa Radiar

Moja webstránka
http://www.folk.sk

Skutočné meno

Môj profil

...sme letci, ktorí vypustili nádrž, aby mohli letieť vyššie

Najnovšie komentáre