Za pecou

Áno, sem-tam sa už stane, že slnko nadvihne obrvu a omylom roztopí nejaký kus štrkoviska alebo záhradnej kvetiny, zima je však napriek tomu v mimoriadnej forme. A hlavne v bratislavskom Horskom parku, uprostred lesa, kde okrem niekoľkých víl a kde tu všade okolo pohodených zaparkovaných áut ni vtáčka ni letáčka. S výnimkou 25. januára pred šiestou večer, keď sa okolo Horárne a útulnej chalúpky vľúdne nazvanej Za pecou začali zakrádať skrehnuté tiene skrehnutých postáv, aby sa uvelebili okolo krbu a rozprestreli svoje telá, mysle aj srdcia pred organizátormi folkového koncertu s tradičným názvom Za pecou.
Tento skromný, ale pohostinný priestor majú na starosti ľudia združení okolo kapely Rolničky, z ktorých vyčnieva nielen vďaka svojej úctyhodnej výške Dušan Franců (teraz neviem, či sa to píše s kolieskom ako v češtine). Čiže nielen zorganizovanie koncertu, zabezpečenie hudobných hostí, rozoslanie oznamov či nazvučenie, ale aj včasné zakúrenie v peci (teplota bola výborná, na krátky rukáv), prichystanie hanblivej pokladničky s názvom Bobor a rozloženie stánku s CD. Baranicu dolu, ako sa u nás horalov hovorí.

Rolničky ako správni hostitelia koncert odštartovali a vysypali na divákov trištvrte hodinu optimistického takmer akustického folku v obsadení gitara + spev (Dušan), flauta + spev (Hanka), perkusie + spev (Maja), 2. gitara + spev (Mišo) a kontrabas (Igor), jeho majiteľ síce tiež spieval, ale nemal mikrofón, takže tóny sme si iba domýšľali. Zato kontrabas bol plne akustický a vrtel sa v majstrových rukách ako deva, ktorej sa zasekol živôtik. Dušan vystúpenie sprevádzal obsiahlym hovoreným slovom, v ktorom sme sa okrem pôvodu či obsahu skladieb dozvedeli aj novú prezývku eura (juro, juráče), zaspomínali sme na socialistickú prosovietsku minulosť (Dušan splnil dávny sľub, že raz vezme svoju prerobenú 12-strunovú sovietsku gitaru na živé vystúpenie) a vypočuli sme si niekoľko viac či menej tragických príbehov zo života. Ja osobne som sa na koncerte cítil veľmi príjemne, bárs aj nie som oddaným fanúšikom takejto podozrivo pozitívnej hudby. Po remeselnej stránke bola zvládnutá slušne, hádam až na samozvané zmeny tempa, ktoré som prisúdil neozvučenému kontrabasu. Tak.
Hosťami večera bola skupina Jednofázové kvasenie, ktorá sa už počas dialógu o minulom režime výdatne zapájala do diania. Po krátkej prestávke na nazvučenie zasadli títo chýrmi ošľahaní bardi na svoje miesta a dali sa do hrania svojho clivého folkového blues s chytráckymi, elegantne vymyslenými a pichľavými textami. Kapela sa na folkových pódiách len tak akoby mimochodom prechádza už takmer 30 rokov. Ako spevák a gitarista Miloš Janoušek uviedol, na svete existujú iba tri kapely v tomto veku, a to okrem už spomenutého JFQ ešte Pink Floyd a The Rolling Stones. Miloš ďalej upresnil, že Pink Floyd sa údajne nedávno rozpadli, a tak ostali najstaršie kapely samé dve.
Tvorbu Jednofázového kvasenia dôverne poznám a mám niekoľko veľmi obľúbených skladieb, z ktorých bohužiaľ nezaznela ani jedna. Po tomto koncerte som však do rebríčka zaradil Spiacu ženu. Už som ju počul dvadsaťkrát určite, a nikdy som si nevšimol, čo to za textársky skvost, tentokrát z pera druhého gitaristu Dušana Valúcha. No a aby som niekoho nevynechal, píšťalky a klarinet obsluhoval nesmrteľný a citlivý muzikant Karol Svozil a za mixpultom sedel dvorný zvukár Rolničiek Alex Goliáš.

Večer bol rovnako svieži, ako keď sme prichádzali, možno ešte o chlp sviežejší, ale vkradla sa doňho akási čudná prívetivosť, asi ako keď holý chlpatý chlap vybehne zo sauny a s láskou sa hodí do snehu. Tož sme sa nechali objať a odfúkať domov, lebo teplo vydrží vo všetkých najdlhšie.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu