"Súťažila so mnou aj Darinka Rolincová" (rozhovor s Jankom Majerčíkom, 1. časť)

Janko Majerčík (1969) sa na folkových pódiách, na rozdiel od väčšiny slovenských pesničkárov, objavil len pred pár rokmi a takmer okamžite sa dostal do povedomia. Pomohla mu v tom nielen originalita formy i obsahu jeho piesní ale hlavne presvedčivosť s akou ich dokáže interpretovať. Inšpirovaný slovenskosťou v tom najpôvodnejšom zmysle slova, životom v rázovitej oblasti, na dedine, prírodou a čistotou ducha je totižto nielen človekom, ktorý si s touto tématikou vie originálne poradiť, ale tiež človekom, ktorému to ani na chvíľku nemáte problém uveriť. Na svojom konte už má 2 albumy, tretí snáď uzrie svetlo sveta do konca tohto roka. Pravidelne si odnáša ocenenia zo súťažných prehliadok a festivalov a svoje miesto má aj v encyklopédii Folk na Slovensku. Napriek tomu všetkému vás počas rozhovoru s ním najviac uchváti neuveriteľná pokora.

Janko, pre mňa si sa na folkovej scéne zjavil trochu neskoro na to, ako výrazne si svoje okolie oslovil. Dokonca aj encyklopédia slovenského folku tvrdí že si ako pesničkár začal vystupovať až v roku 2004. Čo teda bolo predtým?

Ako pesničkár som začal v siedmej triede na základnej škole keď sa v Dome kultúry v Liptovskom Hrádku pred vianocami konala taká školská prehliadka, na ktorej som zahral dve svoje piesne. To som mal asi jedenásť alebo dvanásť rokov.

Aj si ešte spomenieš o čom tie piesne boli?

Samozrejme. Jedna sa volala Boli to zlaté časy a bola o prírode, o tom ako sa ničí.

Takže už vtedy sa objavila taká tvoja typická tématika.

Áno, ale vtedy to ešte bolo ovplyvnené rockovou muzikou. U nás vo Východnej boli kapely ktoré hrávali po zábavách a ja som ich strašne obdivoval, veľmi som s nimi chcel hrať a tak som počúval Pink Floyd, Beatles, Katapult a podobne. Od jedenástich rokov som sa ako samouk učil hrať na gitaru a o rok neskôr som už mal nejaké základy a začal som písať svoje piesne. Ich texty boli trošku naivné, ale čo sa dá čakať od dvanásťročného chlapca, že?

Potom som mal to šťastie že ma zobrali do jednej kapely, ktorá hrala po zábavách. Vzali ma hlavne kvôli tomu že ma vôbec nemuseli učiť akordy na ľudovky. Ja som to nejak počul, vedel som to zahrať bez toho aby som potreboval noty. Bolo to tak na čierno, keďže som vtedy ešte chodil na základnú školu. Po základnej som odišiel do Bratislavy an strednú.

Aké to bolo pre teba ako pre chlapca so vzťahom k prírode a k tomuto kraju keď si sa zrazu objavil vo veľkom meste?

Pamätám si, že mama s otcom šli so mnou dvakrát od Hlavnej stanice ku škole a späť aby som si zapamätal cestu a vedel trafiť domov. Prvý týždeň som skoro vôbec nemohol spať, bolo to veľmi zvláštne. Ale človek sa oťuká - ja som si našiel kamarátov s ktorými sme hrávali na chodbách na gitarách a bolo to super. Tam ma pani vychovávateľka neskôr tiež prihlásila na Hudobný festival mladých, kde so mnou vtedy súťažila Darinka Rolincová - hrala tam na klavíri. Takže mám aj takéto spomienky.

Vidíš, kde si dnes mohol byť... 

(smiech) Potom prišla vojna, narukoval som do Trenčína, do jednej tlačiarničky kde som pracoval ako polygraf. Tam bola tiež nejaká kapela ktorej názov si už nepamätám ale pamätám si že som bol na celoštátnej prehliadke ASUT.

Keď si doštudoval a doslúžil vlasti vrátil si sa ihneď na Liptov, nezlákali ťa veľké mestá?

Mal som tam dievča ale vrátil som sa domov, pretože ona sem nechcela prísť a ja som nechcel ísť do Bratislavy. Cítil som že mi bude lepšie žiť tu, na Liptove. Bratislavu som úplne vypustil z hlavy.

Potom bola dlhá pauza, čo sa týka hudby. Písal som piesne do šuflíka ale nebola tu žiadna šanca hrať, neexistoval tu žiaden festival ani súťaže, akurát Zlatý štít Liptova, ktorý v tej dobe možno fungoval ale potom zanikol. Objavil sa znovu až v roku 2002. Na prvých dvoch ročníkoch som sa bol iba pozrieť. Už som bol ženatý, mal som dvoch synov. A v roku 2004 som tam šiel hrať s tým zámerom, že im niečo ukážem, že ich k niečomu inšpirujem. Pamätám si že tam vtedy so mnou súťažil Martin Libič, ktorý to aj za sólistov vyhral. O rok neskôr som sa tam objavil znova ale povedal som si že to už bude posledný krát. Tak som to vtedy cítil. A práve vtedy som to vyhral. Stal som sa laureátom a získal som 40 hodín nahrávania v profesionálnom štúdiu. Odvtedy sa to už nedalo zastaviť.

Podarilo sa ti nakoniec inšpirovať tvojich synov?

Vôbec nie. Ten starší síce počúva rap, ale rešpektuje aj moju muziku pretože vidí že ľudia to vnímajú, počúvajú a že sa im to páči. Ale že by chytili do ruky gitaru a skúšali niečo zahrať, to nie, vôbec.

Tvoje prvé CD A ja som z Východnej vlastne vzniklo vďaka tvojmu úspechu na Zlatom štíte Liptova, tak?

Ja som hlavne nad takým niečim vôbec nepremýšľal. Čo si pamätám najviac bolo to, že som mal strašnú trému a že som tam pôvodne ani nechcel ísť. Ako prvé mi napadlo že sa na to vykašlem a bolo mi jedno či tá výhra prepadne alebo nie. Ale nakoniec sa vo mne ozvalo niečo čo mi radilo to predsalen skúsiť a bol som milo prekvapený. Čakal som totiž celý tím špičkových zvukárov a muzikantov ktorí ma budú sledovať ale miesto toho tam bol jeden úžasný človek, zvukár Peter Švorc. Spolupracovalo sa nám veľmi dobre. Pomohol mi aj Miško Vrbňák, ktorý mi hral perkusie.

Aký bol ohlas na to prvé CD?

To cédečko sa akosi dostalo do ruky niekomu priamo vo Východnej. Vtedy som ešte nemal ani obal vytlačený, nebolo to ani vydané ale ľudia to strašne chceli a tak sa to neustále napaľovalo alebo som ho len tak rozdával. Niečo sa aj predalo, na moje veľké prekvapenie ľudia kupovali aj napálené cédečká. Bol to celkom príjemný pocit, že to tých ľudí zaujíma. Možno preto, že to bolo niečo nové, niečo iné ako klasický folklór.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu