Sona Horňáková – Pozdrav z Teonatu (Slnko Records 2005)

Aj keď toto CD už dávno nie je horúcou novinkou, nedá mi, aby som aj pol roka po jeho vydaní nenapísal zopár riadkov. Je pre mňa totiž dosť nepochopiteľné, že až na pár informácií vydanie albumu Pozdrav z Teonatu prešlo v podstate bez väčšieho povšimnutia. Pritom ho považujem za mimoriadny hneď z niekoľkých dôvodov...

Nie je veľa muzikantov, ktorí dokážu – obrazne povedané – vystúpiť z rozbehnutého vlaku a z vysedeného miesta, a pokúsiť sa o niečo trochu iného. Soňa Horňáková bola roky v pozícii pesničkárky s hitmejkrovskými ambíciami a talentom. Bez ohľadu na to, či za sebou mala skupiny s názvom Letorost, Strom, Nika alebo S.H. Band, vždy to bol stabilný okruh hudobníkov a textárov, ktorí pomáhali Soni skladať a nahrávať jeden hit za druhým. Všetky albumy so Soniným menom boli výborné, aj keď človek v podstate vedel, že pôjde o pesničky s jasne stavanou štruktúrou a pôdorysom; pesničky, ktoré – na rozdiel od tvorby väčšiny iných slovenských pesničkárov – sú akceptovateľné (ba dokonca až žiadané) aj rozhlasovými či televíznymi médiami. Išlo v podstate hlavne o to, či pesnička (a samozrejme aj album) bude „len“ dobrá, výborná alebo jasný hit.

S Pozdravom z Teonatu je to predsa len trochu inak. Namiesto univerzálnej kapely samorastlé muzikantské osobnosti (Martin Zajko, Igor „Ajdží“ Sabo, Martin Gašpar) s vlastným názorom a herným prejavom, namiesto komerčného vydavateľstva malý, nezávislý label so zaujímavými projektmi a ľuďmi okolo seba, namiesto profesionálnych prizvaných textárov takmer bezvýhradne autorská výpoveď. A toto všetko sa muselo prejaviť na výsledku.

Tým výsledkom je nesmierne príťažlivý a nadčasový album. Príťažlivosť začína od obalu (digipack mi bol vždy sympatickejší než bakelitová krabička) a grafiky (tá je opäť Soniným dielom a „vlastnoručne“ maľovanými obrázkami akoby odkryla ďalšiu vrstvu svojich mnohých talentov). A čo sa týka hudby - ak som v predchádzajúcich odsekoch spomenul „hitovosť“ minulej tvorby, neznamená to, že Pozdrav z Teonatu by výraznejšie skladby postrádal. To v žiadnom prípade – mám len pocit, akoby úspešnosť nebola tentoraz až tak dôležitým kritériom ako v minulosti.

Teonat je skôr o pocitoch, než o slovách, viac o textových obrazoch než o veršovaní. Text titulnej piesne striedmosťou a náznakovosťou pripomenie japonské haiku, iné obrazy sú zas založené na (zväčša trpkých) paradoxoch (Správna cesta je len jedna/možno dve a možno tri...). Nemôžem si pomôcť, ale album mi svojou hudobnou, ale aj textárskou neurčitosťou občas pripomína to, čo na svojich nahrávkach robil - samozrejme, v oveľa ťažšie stráviteľnej podobe - Dežo Ursiny. Kto chce, môže počúvať slová a melódie. Ale takisto sa môže nechať inšpirovať a ďalej už nechať v duchu plynúť vlastné asociácie.

Hudba je – aj pri celkom komornom zložení kapely - rovnako farebná ako booklet. Inštrumentálne plochy, na ktorých gitary alebo mandolína len podohrávajú, sa striedajú s výraznými riffmi a melodickými motívmi (Keby bolo..., Pešiak, V každom storočí), a predovšetkým Martin Zajko presvedčivo dokazuje, že je určite jedným z najinvenčnejších, ale – čo je nie celkom doceňovaný a bežný fakt – aj najvnímavejších gitaristov na Slovensku.

Pozdrav z Teonatu je vynikajúca platňa – určite jedna z najlepších, aké minulý rok na Slovensku vznikli; platňa, ku ktorej sa viem opakovane vracať a vďaka textárskej i muzikantskej mnohovrstevnosti si vždy dokážem pri počúvaní z nahrávok vytiahnuť práve to, čo mi v danej chvíli najviac vyhovuje – textový obraz, hudobný motív, muzikantský motív.

A čo sa týka mojich najobľúbenejších skladieb, tak to sú Deti Charlesa Darwina, Keby bolo... (sledovať, aké aranžérske hody sa dajú urobiť z úvodného niekoľkotónového basového motívu, je muzikantská lahôdka) a predovšetkým V každom storočí – tak pri tej mi behá po chrbte mráz...

Miloš Janoušek

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu