Rozhovor so Sui Vesan

V článkoch na našej stránke pravidelne zachádzame aj do prienikov folkových žánrov. Nie vždy je totiž možné či potrebné umelé ohraničenie či zaškatuľkovanie. Podobne je to aj v prípade pocitovej hudby, ktorá hovorí za všetko, a pre ktorú vzniklo označenie „world music“. Najvýraznejšou predstaviteľkou takejto hudby na Slovensku je Suí Vesan. Jej kvality si všimli aj v hodnotení svetovej anglickej hitparády BBC „World music chards“, v ktorej sa umiestnila na 6. priečke. Suí má za sebou aj niekoľko koncertov v Španielsku, Anglicku či v susedných Čechách. Hovoriť teda bolo o čom.

Vo svojich piesňach sa vyjadruješ nielen hudbou a spevom, ale aj zvláštnym jazykom. Ako vznikol ?

Už v detstve som bola veľmi uvravené dieťa. Vždy som veľa spievala, rozprávala a vymýšľala nové slová. Spomínam si na príhodu, keď som išla s mamou na prechádzku a stretli sme jej kolegyňu. Ešte som ani poriadne nerozprávala, mala som asi dva roky a začala som jej týmto jazykom - nazývam ho „tatlanina“ - niečo vysvetľovať. Mamu som ani nepustila k slovu. Myslím si, že každé dieťa má takýto svoj jazyk, ale mnohí naň rýchlo zabudnú, a to je škoda. Nehovorím, že by sme ním mali hovoriť po celý deň, ale vo chvíľach, kedy nám je dobre, príjemne a tá druhá osoba, ktorej to hovoríme to práve v tej chvíli pochopí, lebo je to jedinečná chvíľa. Pre mňa je takáto chvíľa na koncerte. Spomínam si na súťaž počas strednej školy, kde som mala spievať folklórnu pieseň a mne úplne vypadol text. Začala som si teda vymýšľať do rytmu slová, ktorým vôbec nebolo rozumieť a vyhrala som druhé miesto. Všetci boli presvedčení o tom, že to tak malo byť. Vtedy ma moja „tatlanina“ zachránila. Dnes pre mňa na koncertoch tento jazyk prejavom slobody.

Nebojíš sa, že používaním tohto jazyka Tvoje piesne strácajú na zrozumiteľnosti?

Nie všetky moje piesne sú v „tatlanine“. Mám aj piesne v slovenčine. A je pravda, že u našich poslucháčov je to dôležité, aby mojim textom aj rozumeli. Viem, že by som u nich len s „tatlaninou“ nevyhrala. Vtedy mi slovenčina pomáha, lebo poslucháči sa takto ešte viac vžívajú do slova a sú spokojní.

V Tvojich piesňach pôsobíš ako mimoriadne senzitívna bytosť. Ako samu seba vnímaš Ty?

Pred vystúpením chcem byť vždy sama, aby som si navodila atmosféru koncertu. Chcem sa priblížiť k ľuďom, ktorí ma budú počúvať, aby aj oni zo mňa cítili lásku, lebo ja ich v tej chvíli chcem mať rada. V bežnom živote je to pre mňa ťažké, ale na koncerte sa chcem vyhnúť všetkým predsudkom, cítiť sa „čistá“, aby sa mi otvorila cesta k ľuďom, aby som im bola bližšie a aby aj oni cítili, že sú mi bližší.

Mávaš na koncertoch trému?

Mávam veľkú trému. U mňa pramení najmä z toho, že nechcem, aby bol čo i len jeden človek z môjho koncertu sklamaný alebo znechutený. To by mi bolo veľmi ľúto. Pre mňa je veľmi dôležitá reakcia publika. Ak cítim, že niečo nie je v tej chvíli v poriadku, cítim to v piesňach. Neodspievam ich tak, ako by som chcela. Tento pocit prejde a po koncerte na to už vôbec nemyslím. Ale počas vystúpenia je to pre mňa veľmi dôležité, a preto mávam trému.

Počas koncertu si obklopená množstvom „rekvizít“, ktoré sa menia na hudobné nástroje. Ako si prišla na to, že ich možno takto využiť?

Začalo sa to asi tým, že som sa počas koncertu cítila na pódiu sama. Raz som bola náhodou v lese a doniesla som si domov usušenú trávu. Keď som si doma hrala na gitare, spontánne som si takéto usušené stebielko položila medzi struny a keď som ho vyťahovala, zachvela sa mi ruka, pričom vznikol veľmi príjemný zvuk podobný cimbalu. To bol začiatok. Potom som to skúšala a cvičila ďalej. Je to niekedy dosť náročné, čo však na koncerte nevidieť.

slavia

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu