Profil Petra Lachkého (Petiara)

Petra Lachkého poznám asi osem rokov, čo je tretina jeho doterajšieho života. Mala som (a mám) možnosť sledovať jeho vývoj osobnostný, ako aj hudobný. Oba tieto aspekty sú však prirodzene prepojené, preto je dosť obtiažne písať o ňom výlučne ako o hudobníkovi- folkovom pesničkárovi, aby som bola presná. Snáď bude vhodné, aspoň v skratke, spomenúť cesty- stupienky, po ktorých sa dostal k momentálnemu vrcholu, za ktorý osobne považujem svojpomocne nahraté CD „V krajine“.
Začínal ako mnohí iní: počúvaním Nedvědov a na prvom „vesle“ (čo je názov pre na prvý pohľad nefunkčnú gitaru, ktorá je schopná vylúdiť zo seba počúvateľné zvuky + sa dá ako tak naladiť) si donekonečna hrával ich songy. Neskôr k nim pribudli mená ako:Jarek Nohavica, Vlasta Redl, Karel Plíhal, z kapiel: Kamelot, Framus 5, „Floydi“...

 S kvalitou počúvanej muziky sa priamo úmerne zvyšovala aj úroveň tej produkovanej. Peter upustil od naivných milostných piesní a textovo sa postupne k slovu dostáva jazyk jemu vlastný, pre ktorý sú charakteristické akési nejednoznačné obrazy- lyrika snažiaca sa o navodenie zvláštnej atmosféry, impresií, tajuplných obrazov... (Krajina strieborného rúna, Svätojánska, Na povale...).
No v jeho doterajšej tvorbe sa dostala na pretras aj hudba ľudová, čo je druh veľmi úzko spätý s tvorbou nejedného pesničkára (-ky). Peter s ľudovou piesňou narába veľmi zručne (aj keď na môj vkus miestami dosť konvenčne či uhladene?), ale výsledok je v konečnom dôsledku príjemný, počúvateľný, dokonca spievateľný- s chytľavými nápevmi. (Po dedine, Sadaj slnko sadaj, Nezamestnaný...).
Aj k pomerne frekventovanej téme lásky, resp. ľúbostnej piesni sa snaží pristupovať povedzme novátorsky, sviežo, neupadá do tzv. klišé, ktorému sa často, hlavne začínajúci pesničkári, nie sú schopní vyhnúť. Odtiaľ je už len krok k „folkovému gýču“. Toto obdobie má Peter už dávno z sebou, čomu nasvedčujú mnohé z jeho skladieb. (No a čo, Zavri oči, Spokojný muž...).

Nie som odborník čo do hodnotenia inštrumentálnej hry na gitare, no s istotou môžem povedať, že je určite lepší ako ja (a to je bárskto), no zas nie tak dobrý ako Paco de Lucia. Môj skromný názor aj napriek tomu je, že Peter Lachký je zručný. Inštrumentalista. Čo sa žánru týka, určite. (To samozrejme nestačí k tvorbe hudby- piesne; chce to aj štipku talentu, literárneho nadania, citu pre melódiu- chce to byť ľudskou bytosťou...)
Mnohí nazývajú Petra Lachkého slovenským Plíhalom, čo je podľa mňa na mieste menej, ako by si určite on sám prial. Istá podobnosť tu je, avšak len povrchná- sčasti vo forme. Obsahovo sú obaja úplne inde. Analógia je zbytočná, hoci pre Petra Plíhal ostáva jedným z jeho veľkých vzorov. Uberá sa aj napriek tomu vlastnou cestou a náznaky akéhosi „napodobňovania“ sú skôr podvedomé, ako cielené. (alebo nie?)
Dôležitým momentom v jeho hudobnom vývoji bolo stretnutie s huslistkou, čistokrvnou Liptáčkou, Zuzkou Ondrejkovou, s ktorou to úspešne ťahajú už niekoľko rokov. Ich spoločné skladby sú aranžované veľmi citlivo a Zuzkine husle v mnohých prípadoch tvoria nosnú časť tej ktorej piesne, čo je pri Petrovej interpretácii (na koncertoch bez huslí) občas cítiť. Okrem iného ho naučila aj profesionálnemu prístupu- istému druhu zodpovednosti voči publiku; nikdy sa totiž nestalo, aby išla von s vecou, ktorá by nebola dotiahnutá a ona si nebola istá svojim výkonom. Jeho doterajších spoluhráčov (aspoň na spomínanom CD) bolo však viac. Otec, Peter Lachký starší, mu vypomohol hrou na klávesy a Zuzana Knezovičová, ústredná to postavička dvojčlenného štiavnického zoskupenia Padlášový výber, zase vynikajúcim hlasovým prejavom.

Peter Lachký svoju úlohu pioniera v prebúdzaní folkového cítenia v duši slovenského publika zvláda obdivuhodne. Je nepochybne jedným zo sľubných talentov našej mladej generácie folkových pesničkárov, ktorých počet sa, mám taký dojem, pomaličky zvyšuje- čo nás teší.
Nech však kvantita nerastie na úkor kvality, lebo dobrého veľa nebýva... (Asi aj preto ten folk stále ostáva menšinovým žánrom).

Lenka Javorská

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu