Polovičatá reportáž z Drotárie, alebo ako bolo v piatok.

V prvom rade teplo a lepkavo. Ale tak bolo v ten deň asi všade. V Turzovskom amfiteátri bola okrem toho ešte aj kopa dobrej muziky, takže kto tam nebol, môže si o tom teraz aspoň niečo prečítať. A naopak – kto tam bol aj na druhý deň, ten by o tom kľudne mohol ešte niečo dopísať :).

Už po tretí raz sa v predposledný júlový víkend na Kysuciach konal festival Drotária. Možno vám trojka nepripadá ako príliš vysoké číslo, ale podľa toho, čo som mal možnosť vidieť a zažiť v Turzovke, je už Drotária zabehnutou akciou a v ponuke letných festivalov má vybudovanú svoju pozíciu. Naša kapela Karpatské horké si ešte vo februári na Turzovskom vrabčiakovi „vyhrala“ účasť vo večernom programe tohoto festivalu a tak sme už po niekoľký krát v tejto sezóne okolo piatkového obeda úspešne pozdrhávali z našich zamestnaní, aby sme sa stihli v správnom čase a na správnom mieste zaradiť na Déjednotku. Štupeľ na konci úseku pred Považskou vyzeral spočiatku hrozivo, ale napokon sme do Turzovky šťastne dorazili ešte o niečo skôr, než sme si naplánovali. Jediná nehoda, ktorá sa udiala počas našej cesty bola, že sa tri litríky namiešaného obráteného striku, - našej povinnej koncertnej výbavy stihli za dveapol hodiny jazdy v neklimatizovanom aute pretransformovať na čosi, čo sa zvykne v pochybných podnikoch predávať ako tzv. varené víno (prípadne v západnejších končinách ako svařák). S trochou cukru a škorice by bol dojem úplne dokonalý. Našťastie, čapovná kofola v areáli Drotárie sa ukázala byť dobrým riešením tohoto problému.



Ale poďme k veci. Otvorenie festivalu mala na starosti - ako ináč - zohratá moderátorská dvojica Josef Mlok Grim - Janko Kulich. V ich vzájomne sa dopĺňajúcom prejave sa nenútene striedala čeština so slovenčinou, tenor s barytónom a fakty s jemným humorom.
Po privítaní divákov títo páni hneď aj uviedli prvú kapelu dňa – Tee Pee z Čadce. Folkrocková spŕška ako úvod festivalu nevypálila vôbec zle a to aj napriek nevďačnej úlohe štartéra akcie, nehľadiac na to, že majstri zvuku sa tiež ešte spočiatku trochu hľadali. Každopádne, za pol roka, čo som Tee Pee videl na Turzovskom vrabčiakovi sa ich prejav posunul ďalej, pôsobili suverénnejšie a zohranejšie. Ešte keby sa tak podarilo trochu udržať na uzde prílišnú precítenosť sólového spevu. Povahe niektorých textov by totiž podľa mňa pristalo nahradiť nasadenie nadsázkou.
V poradí druhý účinkujúci sa vzápätí stal mojím súkromným objavom. Kapela, z ktorej som si takmer musel „zbierať sánku z podlahy“ bola z Frýdku-Místku a nazývala sa Chvilka poezie. Ako názov napovedá, ich repertoár tvorila zhudobnená poézia českých básnikov, najčastejšie sa objavoval najznámejší z nich – Jan Skácel. Po hudobnej stránke išlo o energicky nadupanú zmes folku, džezu, rocku, funky a to som možno ešte aj na niečo zabudol. Čo mi na ich vystúpení vadilo bola iba jedna vec – že som si ho nemohol v kľude vychutnať, keďže v tom čase za scénou sme sa už s kapelou pripravovali na naše vlastné vystúpenie.
K nemu toho veľa objektívneho napísať neviem, snáď len to, že napriek horúčave (a horúcemu striku:)) sa nám hralo aj s lepiacimi prstami celkom dobre. Určite k tomu prispeli aj pódioví zvukári a tiež priebežne pribúdajúci diváci, ktorí v tom teple ku podivu celkom živo reagovali. No a po vystúpení šup-šup zbaliť nástroje a nájsť si dobré miesto v hľadisku pred nástupom mojich favoritov na scénu.
Zvláštne - je to len nedávno, čo som si v blate kotla amfiteátra Zahrady na koncerte skupiny Jarret z Liberca podupkával s pršiplášťom prehodeným cez hlavu, všade vlhko a chlad. O to viac som bol zvedavý, či im to bude tak dobre znieť aj teraz - za sucha a horúca. Nenechal som nič na náhodu a s pivečkom v ruke som sa usadil tesne vedľa zvukárskeho stanoviska. A naozaj, bolo to tam znovu. Plný hlas Hanky Skřivánkovej, chvíľami mrazivý, chvíľami zas explodujúci, charakteristický gitarovo-klávesový sound, tentoraz dokonca obohatený o živý trombón a samozrejme rytmika v podaní nováčika - bubeníka v živej spolupráci s ostrieľaným basákom a generátorom dobrej nálady - Marekom Štulírom. Spočiatku zneli Jarreti možno až príliš komorne, ale s každou ďalšou pesničkou (a tiež s každým ďalším Marekovým vtipným komentárom) si kapela stále viac získavala divákov, z ktorých drvivá väčšina pravdepodobne o „nejakom“ Jarrete doposiaľ nepočula. A veru, po záverečnom našľapanom Blues pro první řadu ich už diváci (nielen z první řady) nechceli pustiť z pódia. Ale každá pesnička má svoj koniec a tak došlo k ďalšiej výmene.
Po Jarrete priniesol zmenu kurzu Country Limit Club, ktorý prekladal countrybálové evergreeny s vlastnými pesničkami. Na ich koncert potom hladko nadviazalo „kovbojské“ tanečné vystúpenie. Ja som sa medzitým začal zoznamovať s ponukou občerstvovacích stánkov. Doteraz neviem rozsúdiť čo bolo lepšie: grilované koleno, alebo údené opečené kuracie stehno. Hm, pokým som sa snažil na to prísť, oskar konečne kamsi zaliezol.
Pomaly sa začalo šeriť a od kysuckých kopcov zavanul nesmelý podvečerný vánok. A od pódia zazneli zvonivé gitárky, medový bezpražec a ťahavo ohýbané zvuky píšťaly. Žalman a spol. Čo k tomu dodať? Klasika overená časom, hity striedané s (pre mňa) menej známymi kúskami. A v pesničkách ako Tymán a pod. mi spomínaná bezpražcová basgitara v rukách Petra Novotného (nebaviča) – ako obvykle – spôsobovala príjemné ježenie chlpov.
Po vyše hodinovom koncerte legendy Žalmana a jeho spol.-u prišla na rad ďalšia legenda. Úprimne povedané, trochu s rozpakmi som očakával, ako sa bude na takejto akcii vynímať voľakedajšia hviezda československého popu, navyše po dlhých rokoch absencie na pódiách, po prekonaných zdravotných problémoch a tiež po nedávnom nelichotivom prevetrávaní v médiách. Na pódiu sa objavil nenápadný postarší prešedivelý muž vo vybíjanej rockerskej spoločnosti: Vašek Neckář a skupina Bacily – ako sa vzápätí ukázalo – mimoriadna udalosť večera. Aj keď sa roky na Neckářovom výzore prirodzene podpísali, z hlasovej „značky“ nič neubudlo. A Bacily, v ktorých okrem klávesistu - Vaškovho brata žiari aj veľké meno českej rockovej gitary Ota Petřina, šlapú ako dobre namazaný harley. Vďaka tomu väčšina Neckářovych hitov znela neuveriteľne šťavnato a napríklad z pôvodne twistujúcej titulky z filmu Pelíšky – pesničky o kytaře sa v novej úprave s nažhaveným Petřinovým sólom stala až bluesrocková lahôdka. Samozrejme, nechcem vám tu teraz tvrdiť, že sa zo mňa razom stal nadšenec strednoprúdovej zábavy. Na druhej strane, z tohoto vystúpenia okrem trochy nostalgie vyžarovalo predovšetkým odhodlanie ísť naplno a odohrať poctivý koncert. To si diváci od prvého momentu nemohli nevšimnúť a na záver po troch prídavkoch Neckářov obdivuhodný výkon odmenili dlhým standing ovation.
A tak sa program posunul o kus ďalej a v piatkovom programe už zostávali posledné dve mená. Tomáš Kočko a orchestr je zostava hrajúca moravskú world music. Charizmatický valašský pesničkár obklopený cimbálovkovou zostavou vyzbrojenou aj gitarou, mandolínou, píšťalkami a perkusiami obsypal divákov sériou upravených moravských piesní a zhudobnených básnických textov emotívne zaspievaných väčšinou v horalskom beskydskom dialekte. V porovnaní so zvukovými ukážkami na Kočkovom webe (kde sú v mnohých prípadoch použité bicie, občasne dokonca aj elektrická gitara) vystúpenie Kočkovho „orchestru“ na Drotárii vyznelo o poznanie komornejšie, čo ale v neskorej nočnej hodine malo svoje čaro.
No a koncertný záver prvého festivalového dňa patril opäť folklórnym témam a úpravam, ale z úplne iného súdka. Dobrú hodinu po polnoci obsadila pódium košická kapelka Irish Rose hrajúca keltskú, alebo presnejšie – ako sami o sebe hovoria – „slovenskú írsku“ muziku. Milému dámskemu triu v popredí a s dvoma chalaniskami za sebou sa podarilo pomaly už nad ránom opätovne rozprúdiť náladu medzi divákmi a poniektorých dokonca divoko roztancovať. Na tejto kapele obdivujem hlavne to, že nezostali iba pri „tabuľkovom“ nekonečnom opakovaní nacvičených keltských vyhrávok a fráz (čo je prípad nejedného podobne orientovaného združenia), ale dokázali vniesť do interpretácie ľahkosť a energiu zároveň. A k tomu ešte – presne tak ako bolo povedané – aj kúsok niečoho tuzemsky voňajúceho. Okrem rytmických šľapačiek zaznelo aj zopár pomalších baladických vecí, kde sa dal najlepšie vychutnať Evkin spev, ktorý miestami len tak akoby mimochodom zabrúsil do neuveriteľných výšok. Katka a Duška zase očarili suverénnymi duelmi huslí s flautou. Nuž a čo budeme zapierať, na tento trojlístok sa rovnako dobre pozerá, ako sa počúva. Bez ďalších dvoch členov by ale táto zostava nemohla byť kompletná: metalistický zjav Peťo s bodhránom a gitarista Jožo fungujú v kapele ako motory spoľahlivo držiace rytmus a prejav kapely pohromade. Niet divu že táto sympatická pätica skončila nedávno na Zahrade v súťaži o Krtka len malý kúsok od získania tohoto prestížneho ocenenia.

Tož, toľko k piatkovému programu. Pre tých, ktorí toho nemali ešte dosť bol pripravený nočný countrybál. Ja som ešte nejakú dobu zotrval v debatách s príjemnými ľuďmi a okolo tretej som sa pomaly pobral spať. „U stánků“ sa potom hralo ešte do rána bieleho (marí sa mi, že Na kráľovej holi došlo na pretras asi tak zo tri krát a pritom Petiara som tam nikde nezahliadol:)). Po krátkej a rušnej noci som sa vyhrabal zo spacáku, dal si turka a chtiac-nechtiac pobral som sa domov...

2m

Foto (c) Milan Kasa

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu