Peťo, Radiar, Kefo, Had – bolo sa načo pozerať

Zvyknem všade chodiť na poslednú chvíľu a potom sa paprčím, že musím sedieť vzadu, alebo stáť. Povedal som si, tak teraz opatrne chlapče a pohni kostrou. Dobre som urobil, sedel som takmer vpredu a naokolo veru veľa voľných miest nebolo. Všade rozvoniaval endorfínový piatok, na pódiu sa povaľovali gitary, s úctou stáli takmer v pozore mikrofóny. A teplo do dlane, alebo božteky prichádzali raz odtiaľ, inokedy odtiaľ. Bolo to zovretie v kruhu priateľov a mal som asi taký pocit ako Archimedes, akurát si nikto nedovolil tieto kruhy rušiť. Vlastne príčina a najhlavnejší kreslič a mimochodom veľmi zdatný, dokonca školený sa zrazu zdvihol a všetkých privítal. Peťo Piatko

Jeho večer, jeho piatok, jeho klíčiaca legenda a my. A ešte Had a Radiar. A to nie je všetko, literárny bonus sa volá Kefo. Kto je zasvätený, ten vie, kto nepozná, tak Had, malý bradatý, temperamentný s okuliarmi na nose, to je občan a teraz už isto priateľ Ivo Weiss. Radiar? Pravý opak. Tiež občan, menom Rado Tiňo, vysoký, oholený, bez optického zlepšovača zraku. A kto už nepozná Kefa? Neviem ako prišiel k tejto prezývke, avšak bohatá striebrejúca hriva na hlave začínajúceho štyridsiatnika, tá ho predurčuje, aby súperil s poriadnou kefou. Kefo začal svojimi básničkami, rýmovačkami. Typické sú pre neho humorýmy...vie ako si získať obecenstvo, nabrať si potlesk a ešte aby nebolo toho málo, tak aj celá sála s ním občas spieva, kričí, či tlieska. Neboj sa Kefo, tie čítanky sú Ti predsa len súdené. Nebohého Lajka Štúra som už nezachytil, a ani baťka Hviezdoslava, ale mám šťastie na Teba. A potom? Scéna ako z raja. Strom poznania síce nahradila stolička, ale Had pokúšal. Rafinovane sa vyhol otrepanému jablku a zobral to cez hudbu. Uši prítomných Eviek a iných dám strávili všetku tú šťavnatú dužinu textov so sviežosťou a melodickosťou a na tvárach sa pohrával úsmev. Had to vie, a veru aj s chlapmi. Mne ohryzok poskakoval od smiechu a potlesk mi veru tiež dal zabrať. Bola to poctivá robota, Had svoje pesničky odovzdal úprimne a autenticky prežívajúc. A hlas tohto malého človiečika, ej to je veru paľba. Program šúchal latku nasadenú v predošlých Piatkoch s Piatkom.

Druhý predel medzi hudbou patril vyhláseniu výsledkov súťaže o NAJ Absolútnejší rým. Vyhlásil ju Kefo na svojej stránke a ako som to sledoval, tak účasť bola veru hojná a výsledky, teda tvorba mali nápad, vtip a kvalitu.

Tri ceny, Plíhalove knižky sa ušli zaslúžene skoro všetkým štyrom...favoritom poroty. No, čo na toto poviete? Aspoň pre chuť trošku...

Katka Jančaříková: Dnes má meniny Kvetoslava
KVETOSLAVA LÁKA HOSŤA, ZAVOLÁ HO, MÁ HO RADA,
KVET, OSLAVA, ĽAKÁ HO SŤA, ZA VOLA HO MÁ? HORA DÁ
OVEĽA VIAC KRÁSY, VERU,
ČISTÝ VZDUCH, AJ MILÚ VERU,
NEVYMENÍ ZA NEVERU.

Mário Polónyi: Neha
VYMENIL ZA NEHU ČINKU,
JE PRESVEDČENÝ, ŽE NEÚČINKUJE,
RADŠEJ SI PLÁŠŤ Z DIEVČÍN KUJE.

Peter Piatko: Čo dokáže Anna
VLHNE ALENA, ČI PANNÁM OČI
ALE, NA ČIP ANNA MOČÍ

Radovan Tiňo: Okno do brehu
SOM SIVÝ ŽRALOK, NO DOBRE HÚTAM, KOHO SIVÝ DESÍM, TAK
SOM SI VYŽRAL OKNO DO BREHU, TAM KOHOSI VYDESÍM.

Apropo Rado Tiňo...ech, to je vlastne ten vysoký, oholený, bez okuliarov. Toho som už tu spomínal. Mal príležitosť ukázať čo na ňom, v ňom a aj okolo neho je. A dal sa do toho. Veľmi sa mi páči a to je pre pesničkárov typické, to sú kadejaké tie príhodôčky medzi hraním. Sú plné vtipu a držia pozornosť a dráždia bránicu. Aj Rado Tiňo, alias teda „Radiar“, je v tomto majstrom nad majstrov. Príhoda, ako vytvoril neznámu a potom úspešnú skupinu spolu s Hadom, nuž tá bola skvelá. Ale predsa len Radiar hlavne hral a spieval. Sýty hlas naplno rezonoval spolu s poéziou textov. Had sa k nemu neskôr pridal a toto dueto dokončilo skvele rozohraný večer k vrcholu. Obecenstvo sa bavilo, obecenstvo sa smialo.
Vlastne obecenstvo...človečenstvo, dnes už priaznivci, priatelia, tí čo prekonali gravitačné pole televízneho diaľkového ovládača a prijali túto kultúrnu alternatívu, či segment, ako to Peťo pred kamerou miestnej televízie nazval. Ideme ďalej...
A čo vám poviem ešte na koniec? Aj to vítanie polnoci, keď žiadny poriadny hudobník ešte nespí, aj to vám stojí zato. Zrazu sú spolu tí, čo sa donedávna ešte osobne nepoznali. A sú si blízki.

Reportáž je prevzatá z literarnej revue Mädokýš

Jano Cíger z Mädokýša

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu