O pointách

Sedeli sme si takto v kaviarni s jednou českou pesničkárkou, pili sme kávu a písali pesničku. Taký nasprostastý, sebaironizujúci kuplet o pesničkároch.
V každej slohe sme chceli mať popísaný iný „druh“ pesničkára.
Od zamilovaných romantikov, cez depresívnych „temnomilov“, humoristov, výletníkov, snílkov a protestantov až po hĺbavých filozofov a melancholických podivínov. Pesničku sme samozrejme nedopísali. Že prečo?

Totiž, bola by o ničom. Postavená na odpozorovaných teóriách dvoch nekompetentných... Nezaujímavá, fádna, glosujúca nič iné, iba všakovaké príchute toho, s čím sa denne stretávame
a podaktorí si to aj zapisujú do veršov. Navyše, pre nás,
jej autorov by nemala vôbec žiadny zmysel. Pretože by jej chýbala tá správna pointa. Zadosťučinenie. A keby aj mala
v sebe nejaký úžasný hudobný motív, dokonca aj niečím príťažlivý text, nefungovala by.
Bola iba pesničkou pre pesničku. Bez pointy. Aspoň pre nás. Ktože by nám ju potom uveril...
Tak sme si povedali, že si napíšeme nejakú inú, o niečom inom. S vedomím, aké dôležité je nájsť veciam
a myšlienkam pointu. Aspoň pre seba.
Dopili sme, zaplatili a pesničku sme predsalen napísali.
Po roku.
Bolo to v úplne inej situácii.
Celý ten rok sme čakali rovnako, ako vy teraz, na pointu.
Na dozretie vína.
Jej názov je – pesničkári.
Je vlastne o tom, o čom chcela byť na začiatku – akurát
že úplne inak – a s pointou.
A zároveň - je tak trošku o nás. Čiže – nepublikovateľná.
Pretože len čo pesnička dostane osobnú pointu, prestáva byť kupletom a stáva sa výpoveďou.
Ale potom, môže sa veľmi ľahko stať, tak, ako sa to stalo nám, že pesnička stratí ambíciu nechať sa počuť. Myslím,
že v tom je jej čaro. Je o to vzácnejšia.
Bol to dobrý rok...
Naučil ma pointy čítať medzi riadkami. A tiež - nehľadať tie, ktoré tam nie sú.
Je to nesmierne praktické. Sám som sa divil, koľko ukrytých poínt dokáže byť napríklad v recepte na prípravu višňovej štrúdle :-)

Je dobré byť obozretný, pretože takéto pasce, skryté pointy
a významy číhajú na nás skoro na každom kroku a neustále
sa snažia zápasiť s našim dôvtipom. Od pesničiek, cez recepty na varenie a návody, až po zakódované myšlienky našich nežnejších polovičiek. Najhoršie však na tom je to naše podvedomie. To vďaka nemu ich potom hľadáme úplne všade.
Aj tam, kde skutočne žiadne nie sú :-)

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.