Kremnická Bašta 2007 trochu neobjektívne a v úvodzovkách

Tretí augustový víkend ma samovoľne naštylizoval to viacerých pozícií a funkcií na siedmom ročníku festivalu Kremnická Bašta. Ako organizátor tohto nášho malého a komorného festivalu som po vyše pol roku príprav nastupoval na pódium aj ako organizátor, aj ako účinkujúci. No a čo čert nechce bol som zase oslovený napísať o „vlastnom“ festivale aj nejakých pár riadkov a tak sa štylizujem aj do úlohy nejakého „neobjektívneho“ recenzenta.

Takže na úvod nejaké fakty. Siedmy ročník festivalu sa uskutočnil v dňoch 17. a 18. augusta 2007 na zaujímavom nádvorí Vinotéky Biely bocian. V programe festivalu sa objavilo 18 bodov, väčšinou názvov skupín, ale aj mien pesničkárov, či interpretov. Festival podľa predaných vstupeniek a rozdaných V.I.P. vstupeniek navštívilo každý deň 200 až 230 návštevníkov, samozrejme nepočítam účinkujúcich, ktorých bolo počas oboch dní 70. Bašta začala v piatok o 16.00 a skončila o 22.45 a v sobotu od 15.15 do 23.15, čo znamená, že účinkujúci odohrali 12 hodín a 45 minút skvelej a chytľavej hudby. Prebehla výstava fotografií z predchádzajúcich ročníkov festivalu, ktorých autorom je dlhoročne Miloš Lacko a prebehla aj výstava djembe, ktoré vyrába náš kamarát Ajo Schmidt z neďalekej Jastrabej. Mimochodom na jeho djembách sa odohral podklad pre vystúpenie slečien s ohňovou šou. Áno, bola aj ohňová šou a stála za to. Pre nás organizátorov, ale najmä pre návštevníkov bola táto nočná paráda skutočným zážitkom, za čo Nike, Paule a ich priateľovi, ktorý pľul plamene ďakujeme.

Pomaly prechádzam od faktov k pocitom a je tu na mieste napísať, že tohtoročná Bašta bola podľa mnohých vyjadrení zatiaľ najlepšia. Pravdepodobne sa toto priamou úmerou prispôsobuje nervozite organizátora, nakoľko sme prvý krát mali pozvanú hviezdu prvej veľkosti a neboli ňou nikto iný ako Neřež a netušili sme teda, čo to spraví s návštevnosťou a s kasičkou festivalu.

Pred nezabudnuteľným koncertom Neřež však najskôr prebehlo otvorenie výstavy spomínaných fotografií v Klube Labyrint, kde zahrali Jano Milan a duo Nestíháme. Otvárací koncert to bol parádny, sála klubu sa zaplnila uspokojivo a atmosféra, ktorú Jano a Honza s Petrem spolu s publikom naštartovali, potom pretrvávala aj na nádvorí. Tak si skupina Jasoň mohla vychutnať publikum aj bez basgitaristky Adriky a ja som musel skonštatovať, že už nejde z 50% o kapelu domácu, ale o kapelu okresnú. Jasoni zahrali svoju klasiku a mnoho ľudí si tak mohlo zaspievať notoricky známe pesničky spolu s nimi. Po Jasoňoch nastúpila ďalšia skupina združenia Gran, samozrejme nikto iný, ako Rolničky, ktoré kremnické publikum viac menej miluje a považuje ich za domácu kapelu. Vďaka Rolničkám vlastne existuje aj Kremnická Bašta, ktorej prvý ročník bol oslavným koncertom k desiatemu výročiu tejto kapely. Počas vystúpenia Rolničiek zazneli aj nové kúsky, čo nás fanúšikov teší, pretože tak vieme, že kapela žije. Ďalším putom medzi kapelami býva také to neurčité „súrodenecké“ puto, pokrvné puto. Niečím takým je aj puto medzi Rolničkami a pardubickou skupinou Marien, ktorá do Kremnice priviezla pesničky schopné odspievania aj publikom, ale aj nové pesničky. Hudba a texty Marien vždy dokážu chytiť za srdce, potešiť, ale aj prinútiť k zamysleniu a nikto neostáva na pochybách, že v Marien majú naši západní bratia ďalšiu špičkovú folkovú „hviezdu“.

Pesničkárskou „hviezdou“, bez hviezdnych manierov je rozhodne aj Martina Trchová, ktorá tento rok do Kremnice prišla v triu s gitaristom Patrikom Henelom a kontrabasistom Michalom Pospíšilom. Pred vystúpením Neřež boli pesničky Martiny príjemným upokojením a pre niektorých nás aj nostalgiou večera. Špeciálne ďakujem za prídavok Očekávám návrat syna, ktorá je mojou najobľúbenejšou a zistil som, že nielen mojou.

Záver večera patril už spomínaným Neřež. No čo napísať k tomuto? Počuť spievať polovicu publika neřežácke „hitovky“ je úžasným zážitkom nielen pre samotný Neřež, ale aj pre spokojného organizátora, konferenciéra v jednej osobe.

Večer, ako zo sna ukončilo neodmysliteľné jamovanie v základnej umeleckej škole, kde väčšina účinkujúcich nocovala a je dobré že aj účinkujúcich, ktorí hrali až v sobotu. Spať sa šlo po dlhom hraní či debatovaní až za skorého sobotného rána. A to nás čakal ešte kopec skvelej sobotnej hudobnej nádielky.

Sobotné dopoludnie na Bašte býva vždy v znamení relaxačných aktivít. Domáci organizátori skočia domov, potešiť rodiny svojou prítomnosťou, vykonať potrebné hygienické úkony, niečo zjesť a možno dodriemať zameškané. Návštevníci, vrátane účinkujúcich väčšinou vyrazia na hory, alebo na termálne kúpalisko Katarína, niektorí do miestnych kaviarní a iných podnikov. A tak sa poobede môžu všetci stretnúť preliečení kilometrami prírody, hektolitrami liečivej vody, či niekoľkými kávami, kofolami, či pivkami.

Tohtoročné sobotné odpoludnie patrilo zo začiatku už tradične deckám, ktoré nás zaujali na celoslovenskej súťaži Kremnické Laso. Na Bašte tak mohli zahrať čoraz lepšie znejúci Twitters z Oravy, domáci a roky úspešný Očný klam (bývalé Uhlíky) a neskutočne dobre hrajúce sestry z Prahy, duo Quaoar. Decká navodili správnu rodinnú atmosféru a takú sme asi všetci na Bašte opäť očakávali. Prvý krát sa na Bašte objavila aj čisto inštrumentálna hudba a to v podaní skvelého gitaristu Petra Remeníka, niekdajšieho člena a zakladateľa skupiny Jasoň, dnes pedagóga na konzervatóriu v Žiline a interpreta nielen klasickej hudby. Do uší sa mi dostala poznámka, že lepšieho gitaristu niekto nevidel a nepočul. Po Remošovi som na pódium vybehol prvý krát v úlohe účinkujúceho aj ja a so mnou Tajf. Napíšem len toľko, že koncert na Bašte bol našim jediným letným hraním v kompletnej zostave a hralo sa nám dobre, za čo patrí vďaka hlavne výbornému uchu a kumštu „nášho“ kremnického zvukára a neodmysliteľnej súčasti každého väčšieho, či menšieho podujatia v meste, Riška Rotha. Kto si pamätá na Lesných škriatkov, určite by sa potešil ďalšej zostave, ktorá vystúpila na pódium. Bývalý vrchný škriatok Ďateľ totiž okolo seba zase posadil svojich kamarátov a priviezli do Kremnice úplne nové pesničky, ktoré si spolu s Jajom a Bobrom nedávno nahrali len tak pre radosť na Ďatlovni. Hudba to bola príjemná, tak trochu škriatkovská a hlavne trampská. Ďalšieho účinkujúceho mi „dohodil“ a odporučil Dušan Francu z Rolničiek. Väčšinou vyberám na Baštu účastníkov podľa počutého, či poznaného. Občas však dám „len“ na názor ľudí, ktorých hudobný vkus si vážim. Café Edit boli skvelým poradeným typom. Temperamentná muzika, na viac skvele inštrumentálne zladená bola skutočným potešením ucha. Vďaka Kremeň!

Po Café Edit som opäť stál na pódiu ako účinkujúci. Tentoraz ako basgitarista v sprievodnej skupine mladej a úspešnej Lenky Ferenčíkovej. Lenka je finalistka tohtoročnej Coca Cola Popstar a počas písania tohto článku som sa dozvedel, že bola vybratá aj do finále Košického zlatého pokladu. Napriek účasti v týchto poprockových súťažiach sú Lenkine texty folkové a jej minulosť tiež a tak sťaby folkrocková zostava sme na Baštu tak trochu patrili. Po Lenke sa na pódium vyvalila baštovému publiku dobre známa Bobova diéta a vypálila na nás smršť východniarskeho temperamentu a známe pesničky. Za mixážny pult sa posadil sám veľký Bobo, ktorý opäť navštívil Baštu po pár rokoch pobytu v zahraničí. Po Bobovcoch nás všetkých zahriala už spomínaná ohňová šou, ktorá bola údajne skvelým spestrením hudobného programu.

Záver festivalu a sobotného večera patril pardubickým Pidilidi. Bývalý gitarista skupiny Marien, Píďa vie písať pesničky a spolu so svojimi spoluhráčmi potešiť aj pobaviť publikum. Rozhodne sa potvrdilo, že kapely z Pardubíc hrajú chytľavú muziku a my tu doma stále rozmýšľame nad tým, či je to spôsobené perníkmi, alebo semtexom, alebo niečím úplne iným. Obavy samotných Pidilidí z toho, či budú dôstojnou bodkou festivalu sme rýchlo nechali rozplynúť a spoločným spevom ich piesní sme zakončili ďalší ročník „nášho“ malého festivalu.

A čo napísať na záver? Pred každým ročníkom Bašty sa zvyknem vyhrážať, že je to ten posledný. Vždy po skončení aktuálneho ročníka rozmýšľam nad možnou dramaturgiou toho ďalšieho. A tak to nejako skombinujem a zdôverím sa vám, že každý ročník robím tak, aby mohol byť kedykoľvek posledným a najlepším. Verím, že tak ako ja, aj všetci návštevníci a účinkujúci domov odchádzali s dobrými pocitmi a úmyslom vrátiť sa sem o rok znovu. Takže o rok, v tretí augustový víkend dovidenia, priatelia.

Maroš Vojtko
Zdroj:www.tajf.sk

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu