Komorná scéna Lodenice 2008 vo štvrtok

Štvrtok ako každý iný a predsa iný. Dnes sa to začne. Trištvrte roka príprav, telefonátov, stretnutí a e-mailovania. Množstvo vysvetľovania, tvorba dramaturgie, ktorá sa aj tak každý rok musí zmeniť na poslednú chvíľu, vďačnosť za pozvanie aj ponosovanie sa za čas, ktorý sa niektorej skupine nepáči. Toto všetko a ešte mnoho  iného je Komorná scéna festivalu Lodenica. Už len obed, posledné dve veci v práci a môžem vyraziť do Piešťan. Na poslednú chvíľu si ešte zmyslím, že by bolo dobré vytlačiť profily všetkých účinkujúcich a vylepiť ich v stane. To zaberie pol hodinky, ale stíha sa, takže pohoda. Je pol piatej, dievčiny na recepcii kempu sú pripravené a vysmiaté, podobne ako počasie v ten deň.

Stretávam tam Petra Janků, ktorý bude v ten deň hrať aj moderovať. Vybavujeme všetky formality a hurá na scénu. V stane už zvukári nastavili aparatúru, máme dokonca aj farebné osvetlenie a 4 monitory - som spokojný. Idem do zákulisia Corgoň arény. Stretávam tam Ferka Grebečiho - otca festivalu, moderátora Imra Dugoviča a Melitu, ktorá má na starosti hlavné pódium. So všetkými sa zvítam, vyzdvihnem si všetky potrebné materiály, pozdravím sa Hrdzou, vypočujem ich prvé tri pesničky a s5 na komornú scénu, aby sme mohli začať.

Je 18:00, na Komornej scéne sa ozývajú prvé tóny zvučky festivalu a na pódiu už sú pripravení Jaro Závodský a Zuzana Hrubá, teda Zuza a Ja. Jaro je zručný gitarista aj spevák, ktorý sa pohybuje po folkových pódiach už dlho. So Zuzanou vytvorili duo, ktoré má šmrnc. Ich piesne zahrané s jednou gitarou možno priradiť k folkrocku, no s komplet kapelou by sa nestratili ani na rockových pódiach. Majú drajv, ich hlasy spolu výborne ladia a keď začali hrať, zakrátko pritiahli do stanu Komornej scény prvých 30-40 ľudí, ktorých počet sa pomaly zvyšuje. Výborný úvod.

Stano Kalman je osvedčeným bonbónikom pesničkárskych pódií. Sympaťák, ktorý sa na nič nehrá a ktorý je schopný napísať hit na takmer každú tému. Počas recitálu v stane vytiahol svoje najlepšie kúsky, medzi ktorými nesmeli chýbať "Jožo", "Kapustová šťava", "Dedina" a ďalšie. Priniesol však aj pár noviniek, ktorými potešil nielen svojich skalných priaznivcov, ale všetkých prítomných. Pol hodiny na vystúpenie nie je veľa, no Stanovi to stačilo na to, aby presvedčil aj tých, ktorí ho doposiaľ nepoznali.

Rodák z Východnej, Janko Majerčík, sa na komornej scéne predstavil už tretí krát. Zakaždým potom naňho počúvam iba ódy. Janko je skromný priamy chlap s takou čistou dušou, akú som ja osobne snáď ešte nestretol. Šuhajko v ľanovej košeli pôsobí majestátne a sympaticky už len pri pohľade naň. Po odohratí prvých tónov zistíte, že múdrosť a poézia slovanských predkov sú jeho silnou inšpiráciou, ktorú vie veľmi presvedčivo odovzdať publiku. Jeho piesne majú štýl ľudových piesní hlavne z Liptova, no poväčšine sú jeho autorskými výpoveďami. Nájdete v nich množstvo zdrobnenín, ktoré by mi u každého iného človeka zrejme prekážali, no v Jankovom podaní dodávajú piesňam to správne čaro. Zhruba v polovici vystúpenia som mal chvíľu dojem, že Janko nie je vo svojej koži, ale ku koncu sa to dostalo do tých správnych koľají a publikum si žiadalo prídavok. Moderátor však dostal pokyny, že sa musí končiť podľa harmonogramu, tak si ľudia mohli prídavok kúpiť vo forme CD.

Prvým hosťom z čiech bola rodáčka z Jihlavy, Žofie Kabelková. Na Lodenici sa predstavila prvýkrát a vlastne po dvoch rokoch to bolo jedno z jej prvých samostatných vystúpení. Prišla tak, ako som si ju pamätal z minulosti, teda skromne a s úsmevom na tvári. Na pódiu sa predstavila však ako sebavedomá pesničkárska osobnosť disponujúca mäkkým príjemným hlasom, ktorý vie veľmi dobre používať a potešila aj s viac než slušnou gitarovou technikou. Väčšinu jej repertoáru tvorili piesne z jej debutového CD s názvom „Žiju“ a bolo vidieť, že medzi poslucháčmi toto jej dielko nie je neznáme, lebo niektoré piesne si pospevovali a žili spolu s ňou. Žofke sa podarilo presvedčiť prítomné publikum a to sa neskôr snažilo presvedčiť aj mňa, aby som ju pozval aj na budúci rok. Nebolo to nutné :-)

O Petrovi Janků som už povedal, že počas prvého dňa Lodenice bol moderátorom Komornej scény. Moderovanie mu ide veľmi dobre, no pozval som ho aj na to, aby sa predstavil ako pesničkár. U Peťa som zvyknutý, že vždy príde s nejakým prekvapením. Tým najnovším bolo jeho čerstvé, ešte teplé nové CD s názvom „Folkové reportáže“, ktoré vám predstavíme už čoskoro. Práve toto CD bolo aj nosnou témou Petrovho recitálu. Úvodná pieseň vystúpenia s názvom „Počuj folker“ pravdivo poukazuje na veci okolo pesničkárov, festivalov, súťaženia a pod. a nielen pesničkári si v nej nájdu denno-denne prežívané pravdy. V podobnom duchu sa nieslo aj niekoľko častušiek, satirických protestsongov a nevšedných piesní o všedných veciach. Peter si do štyroch vecí pripravil aj half-playbackový podmaz – aranžmány nahrané kapelou a to kvôli tomu, aby pesničky zneli v podobnej atmosfére, aká sa podarila namiešať na CD. Publikum ich prijalo, ako však Peter po vystúpení sám priznal, bol to experiment, ktorý mierne zaskočil aj jeho samého a preto bol v týchto pesničkách trochu strnulý. O tom, že to bolo ďalšie z výborných vystúpení toho večera svedčil aj fakt, že v stane už zase bolo dosť ľudí, ktorí ochotne počúvali a ešte ochotnejšie tlieskali (v piesňach zväčša mimo rytmus :-) ).

Skupina Epy de Mye sa ukázala pri Komornej scéne v dostatočnom predstihu a stihla tak výborne nasať atmosféru predchádzajúcich komorných vystúpení. Sám som ich na vlastné oči ešte nevidel, ani nepočul a o to viac som bol zvedavý, čo predvedú. A predviedli sa veľmi dobre. Dvaja zruční a sympatickí gitaristi Honza Přeslička a Lukáš Kazík, spolu s kontrabasistkou Lucii Cíchovou priniesli folk v modernom poňatí. Prepracované trojhlasy, tancujúci kontrabas a komunikujúce gitary namiešali zmes folku s príchuťou jazzu a worldmusic, ktorá sa dobre počúvala a nenudila. Spočiatku ma zaujali veľmi dobré gitarové vyhrávky Lukáša Kazíka, no zhruba v polovici vystúpenia sa k nemu pridal aj Honza a ich gitary spolu viedli inteligentný dialóg. Takéto môžem.

Trojicu Jednofázové kvasenie netreba žiadnemu čitateľovi týchto stránok predstavovať. Oproti minulému roku som ich vystúpenie preložil na skoršiu večernú hodinu. Po mladej Epy de Myi tak nastúpili páni so skúsenosťami, ktorí už o svete toho vedia dosť. Vedia napríklad to, že skôr než nejaké premakané superrýchle sóla im svedčí skôr humor, nadhľad a hlavne pohoda. V publiku sediaci muzikanti z ČR sa ma pýtali, kto to je. Až do Lodenice ich nepoznali, no teraz už budú vedieť, že to je tá skupina, ktorá sa pýta Yetiho ako mu je. Miloš Janoušek, Dušan Valúch a Karol Svozil odohrali veľmi dobré vystúpenie a čuduj sa svete, tentokrát sa ani ich gitary nerozladzovali tak,ako to majú často vo zvyku. Nástroje aj muzikanti dýchali ako jeden organizmus.

Ako poslední spomedzi skupín sa predstavili Pathetic hypermarket band. Tentokrát prišli bez bubeníka Juliána Raticu, no na pódiu sa zase objavil ich konferenciér Miloš Ferko, ktorý svojským spôsobom s dávkou humoru a nadsádzky uvádza jednotlivé piesne. Zažil som už koncert, keď mu to išlo výborne, no tentokrát pôsobil na pódiu skôr nervózne a neuvoľnene. Výkon samotnej skupiny bol štandardne na vysokej úrovni. Pre istotu som hneď na začiatku koncertu poprosil zvukára, aby si dal pozor na Máriov hlboký hlas. Oplatilo sa a Máriov spev bol konkrétny a zrozumiteľný (čo sa nie vždy podarí). Všimol som si, že skupina sa zo sediacej polohy dostala do polohy stojacej, teda stáli všetci okrem Laury, ktorá sa zrejme cíti pohodlnejšie keď sedí. Piesne odohraté takto pôsobili živšie aj keď im tentokrát chýbal ich jedinečný bubeník. Na záver nasadili hitovku z pera bassgitaristu Stana Kalmana „Havana“, ktorá efektne, v regge tempe a výbornej nálade ukončila ich vystúpenie.

Po takomto závere zaradiť niekoho iného ako Hada (Ivana Weissa) by nebolo dramaturgicky správne. Hadova pesničkárska tvorba sa nesie v rovine recesie, humoru, robenia si srandy samého zo seba. Očakával som, že zaradí hlavne túto časť z jeho bohatej tvorby. Zrejme som sa pomýlil, lebo úvodnú časť venoval lyrike a piesňam, ktoré si sám osobne veľmi cení a z ktorých spomeniem napríklad „Hlemíždí“. V druhej polovici recitálu však došlo aj na „Kúpime tete hada“, „Razgavory“ či „Transúzna“. Had si je vedomý dosahu svojich piesní na publikum a aj tentokrát sa mu podarilo pripraviť vystúpenie tak, aby vygradovalo v pravej chvíli.

Poslednými účinkujúcimi štvrtkového programu bola dvojica Martin Libič a Radoslav Bútora. Martin je autorom piesní, ktoré aj sám hrá a spieva. Rado je výborný gitarista, ktorý svojimi vyhrávkami výborne dotvára atmosféru Martinových piesní. Jeden bez druhého by sa oveľa ťažšie predierali festivalovými pódiami. Naopak, ich spolupráca pomáha obidvom v ich hudobnom raste. A že je to rast dobrým smerom, o tom napokon svedčí aj tohoročný postup do medzinárodného finále autorskej Porty v Ústí nad Labem. Obaja odohrali veľmi dobré vystúpenie, ktoré aj v neskoršej nočnej hodine dokázalo udržať dosť veľký počet divákov v stane Komornej scény.

Ak ste to dočítali až sem, mohli by ste si položiť otázku, či som dostatočne objektívny vo svojom reportovaní. Všetky vystúpenia som totiž pochválil. Ak by ste sa však opýtali hociktorého z prítomných divákov, zrejme by mi dali za pravdu. Úroveň tohoročnej Komornej scény bola vskutku vysoká a zrejme aj bohatá festivalová sezóna naplnená mnohými hraniami mala za následok to, že väčšina vystupujúcich umelcov bola vo výbornej hudobnej forme. Podobne aj obecenstvo si zaslúži pochvalu za to, v akom počte sa zišlo, ako pozorne počúvalo a ako sa vedelo odvďačiť za kvalitnú hudobnú produkciu.

Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu