Komorná scéna Lodenice 2008 v sobotu

To tempo v piatok bolo celkom vražedné a tak som síce vstal už okolo obeda ale zobudil som sa až keď som prišiel do areálu festivalu. Namieril som si to samozrejme rovno k stanu ktorý aj po tento ročník prichýlil komornú scénu. Na nej akurát končila Sophora a začínal hrať pesničkár Peťo Piatko.

Peťo ma veľmi príjemne prekvapil. Naposledy som videl jeho vystúpenie už poriadne dávno, takže takmer všetky pesničky čo hral boli pre mňa novinky. A bolo príjemné sledovať ten posun. Peťo síce nikdy nešetril slovami a vždy ich vedel skrotiť ale tie jeho novšie veci mi textovo pripadali ešte trochu viac uhladenejšie. A tie gitarové aranže čo si k nim povymýšľal a (hlavne) nacvičil z neho robia už celkom zdatného gitaristu. Teším sa na jeho klubový koncert a odporúčam aj vám.

O Mysami som písal len toť nedávno a tak som ich vychválil, že som dúfal, že tentokrát nebudú až takí dobrí aby som si mohol trochu oddýchnuť. Lenže oni nedajú oddýchnuť ani publiku, nieto ešte kritikom. Za Seejfa zaskakoval Robo (Divozel) a záskok bolo cítiť. Robo je skvelý rytmik a ako taký predviedol skvelý výkon, ale Seejfo má tie pesničky naozaj nacvičené, takže tam je to už trošku o inom. Radiar bol pravdepodobne trochu v strese čoby dramaturg a taká duša tejto komornej scény, takže "zachraňovali" Katka s Hadom. Tým sa darilo čo v konečnom dôsledku znamená ďalšie skvelé vystúpenie Mysami.

Martina Trchová prišla ako Trijo - vzala so sebou sólového gitaristu a kontrabasistu a tak sa zaradila medzi ostatné pesničkárky - sólistky, ktoré si na koncerty nakoniec zoženú nejakú komornú kapelu. To ale vôbec nie je zlé! Martina už dokázala že ve obstáť aj sama a tak bolo veľmi príjemné počuť jej pesničky takpovediac obohatené o ďalší rozmer. Pokojnejšie, najazzlé veci mi veľmi pripomínali Soňu Jányovú (Martina, poznáš ju?) o ktorej som písal v reportáži spod Skalky. Martine však na rozdiel od Soni pesničky nielen interpretuje ale aj píše a veľmi dobre si rozumie aj so svojou gitarkou.

O Longitale som písal čosi vo svojom článku z Pohody. Na nich som sa veľmi tešil a i keď som vedel že si asi nebudú môcť na komornú scénu Lodenice priniesť vizuálnu časť vystúpenia, úplne mi stačila tá hudobná. Šina a Dano spoločne so Xi-Di-Nimom a Lemurom vypálil skvelý elektronický pesničkársky zážitok. Šina má veľmi zaujímavý, altový (netrepem?) hlas a Dano je skvelý gitarista, ktorý počas doprevádzania uprostred pesničky ešte stihne aj zoskočiť z pódia a umravniť príliš hlučných návštevníkov. Mávam pocit, že Longital si naozaj splnili sen a stali sa z nich letci, ktorí sú vysoko vysoko nad nami a plávajú na svojich piesňach suverénne ale s ľahkosťou ako na bielych mrakoch nálad a situácií o ktorých spievajú. Som veľmi rád, že prišli a zahrali.

Orbus si (podľa ich slov) vzal k srdcu moju radu (blázni) a začali sa na pódiu hýbať trošku viac. A že to pomohlo! Z ich vystúpenia som mal razom taký živší pocit, aj som si viacej klepkal nohou do rytmu. Piesne Moreplavec a Ku rieke sú už naozaj vyzreté veci nielen po textovej a hudobnej ale i aranžérskej stránke. Pre Orbus je charakteristická náladovosť piesní, istá ležérnosť a nejasnosť melodickej linky, hlavne pokiaľ ide o pomalé kúsky. V tých ostatných (Nie, prosím, nechajte, Keď cez Nitru pujdeme) by už stačila len bicia súprava miesto perkusií aby roztancovali svoje publikum. A ako ich bývalému členovi mi dovolili presvedčiť sa že dobrá nálada panovala i na pódiu. Bolo mi cťou.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu