Keď bluesmani folkujú (a naopak)

Blues sa dá hrať na mnohoraký spôsob - ako elektrické blues, delta blues, country blues, existuje blues rock, dokonca aj rhythm & blues mal kedysi oveľa viac spoločného s bluesovou hudbou než ten dnešný. Organizátori jednej veľmi zaujímavej akcie v bratislavskom Klube Za zrkadlom sa pokúsili pred časom vybudovať prehliadku bluesovej vetvy, ktorá je pre nás, folkerov, obzvlášť príťažlivá - takzvaného folk blues. Čo je to vlastne folk blues, o tom by sa dalo diskutovať donekonečna a aj tak by to k ničomu neviedlo (ja som to párkrát vyskúšal najmä s roduvernými bluesmanmi), takže sa uspokojme s tým, že je to prevažne akustická muzička, v ktorej cítite rovnako folk ako aj blues a že nejeden folker má vo svojom repertoári aj nejaký ten bluesový kúsok.

Medzitým sa z ojedinelej akcie stala opakovaná a v sobotu sa uskutočnil pod názvom Folk Blues 3rd Session už jej tretí ročník. Táto prehliadka má výhodu aj v tom, že na nej vystupujú naši i zahraniční muzikanti a inak tomu nebolo ani tentoraz. Koncert zahájil hráč na dobro a Slovák zo Skalice Luboš Borderliner Beňa a na fúkacie harmoniky ho sprevádzal Erich Boboš Procházka. Dobro je nástroj, ktorý je svojim glissandovým štýlom hry pre blues ako stvorený - jeho gitarovou alternatívou je bottleneck - a Beňa má osobitý, veľmi razantný spôsob hry na tento nástroj. Blok, v ktorom duo Beňa / Boboš malo svoju premiéru, síce nebol dlhý, ale záverečná skladba po prvýkrát vybudila publikum k prídavku.

V poradí druhý, Kanaďan Marty Hall vo svojich pesničkách voľne pláva medzi country blues, folkom (občas až pop folkom) a rockom. Hall je veľmi dobrý inštrumentalista - hral síce ku podivu trsátkom, napriek tomu jeho gitarový doprovod nebol len akordovým beglajtom. Osobitým, občas až rockovým spôsobom hry - sólami a príklepmi - dokázal vyplniť celý spodok skladby, takže človek si mohol vychutnávať už samotnú inštrumentálnu zložku.

Po takomto technicky zdatnom gitaristovi mal ďalší účinkujúci, Američan Eric Wood, veľmi ťažkú pozíciu. Je považovaný za výraznú folkovú osobnosť, v súvislosti s ním sa spomínajú také mená ako Joni Mitchellová alebo Van Morrison, kompozične veľmi komplikované piesne, navyše hrané len jednoduchým akordovým doprovodom však vyžadovali veľké sústredenie a toleranciu publika. Wood hral koncentrovaný do seba, s obdivuhodným nasadením, ale publikum až tak veľmi nechytil. Na jeho ospravedlnenie však musím povedať, že som mal možnosť vypočuť si aj jeho štúdiové CD, zvukovo oveľa pestrejšie a tam tá zmes folku, džezu a blues fungovala proste vynikajúco. Takže Wooda nabudúce pokiaľ možno s kapelou.

Záver patril Holanďanovi žijúcemu v Rakúsku, Hansovi Theessinkovi. Theessink je skutočne špička v bluesovom žánri a ako jeden z nemnohých európskych bluesmanov má svoje meno už aj v Štátoch. Ak sa podľa počtu gitár dá usudzovať postavenie v muzikantskej hierarchii, tak Theessink bol najväčšou hviezdou, lebo ich na pódium doniesol hneď tri. Ale stálo to za to. Absolútny profík, vynikajúci fingepickingový gitarista a k tomu ešte aj decentný showman hral pesničky prevažne zo svojho najnovšieho CD Songs From The Southland, čo predstavuje ozajstný výlet do histórie folk blues. Pesničky od Leadbellyho, Reverenda Gary Davisa, Mississippi Johna Hurta a Roberta Johnsona až po klasiku St. James Infirmary. Vynikajúci mäkký zvuk gitary, pritom hra mala šťavu a razanciu. Došlo aj na spoločné spievanie s divákmi.

Takže suma sumárum - výborná akcia, výborní muzikanti. Kto tam v sobotu nebol, môže ľutovať a hovoriť si, že nabudúce už určite... A propo - 150 korún slovenských za štyri hodiny hudby je dnes naozaj už len symbolická suma.

Miloš Janoušek

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu