Jasoň koncertoval v Nemecku

nebýva zvykom, aby sa kapelky spievajúce po slovensky presadili a robili koncerty v krajinách nesusediacich s našou republikou. O to väčším prekvapením a radosťou bolo pozvanie folkovej skupiny Jasoň zo Sklených Teplíc do Mníchova. Pri pozvaní to však neskončilo, koncert sa 24. mája aj uskutočnil a bol skvelý. Ale pekne po poriadku.
Máj sa u nás niesol v atmosfére plnej nielen lásky, ale aj očakávaní z ďalekej cesty a zážitkov s ňou spojených.
V piatok 23. sme v skorých ranných hodinách naštartovali ”Marienku” a vydali sa do neznáma. Samozrejme vyzbrojení toastami, rezňami, pivkom a pre vodičov a abstinentov nealkom. S dobrou náladou a sprevádzaní slniečkom sme cestovali takmer 11 hodín. Po ceste sme si trošku viac pozreli Bratislavu, cez hranice prešli v podstate pokojne (slovenským colníkom nestačil náš papier, tak sme museli vypísať formulár o vyvážanej technike; rakúskym stačilo Adrikine vysvetlenie, že ideme na priateľskú ”Einfamilienparty” :-) ) Všetko išlo hladko (až na Marienkin výfuk), kochali sme sa krásnou prírodou, Alpami, rýchlymi autami,... Mali sme so sebou mapu a hlavne písomnú navigáciu Uhrošovho strýca Jozefa, ktorý bol hlavným organizátorom nášho výletu. Navigácie sme sa poctivo držali, vošli do Mníchova, išli stále rovno a vyzerali Víťaznú bránu. Pre nás sa ňou stala hneď tá prvá, ktorú sme videli. Trochu sme si okolo nej zajazdili, nakoniec sme ňou prešli... Hneď za ňou sa javila byť ďalšia, tak sme išli ďalej... Po telefonáte s Jozefom sme zistili, že sme sa ocitli v centre mesta. Jozef tam pre nás radšej prišiel. Zvítali sme sa a on nás potom zaviedol, kam bolo treba.
Po zoznámení sa s Mníchovom, Monikou a dobrej večeri sme sa na chvíľu rozdelili. Uhroš s Rastíkom zostali s Monikou, Adrika a Robin sme išli s Jozefom na ďalšiu exkurziu po meste a hlavne pozrieť si starožitný ”maxiverklík” – tak sa to veľké čudo javilo očami Adriky :-). Radšej však opis prenechávam na Robina:
Ten „maxiverklík“ je akýsi pneumatický organ umiestnený na nákladnom prívese poháňaný vzduchovým kompresorom, s ktorým sa dá prezentačne chodiť napr. po rôznych jarmokoch. Jeho prednosťou je, že pneumatika nepoháňa len klasické píšťaly, ale aj dva rytmické bubny, kopák s činelom, postavičky dirigenta a anjela so zvončekom umiestneným na prednej krycej, nádherne vyzdobenej doske. Celú tú „kapelu“ v súčasnosti dáva do pohybu vytvorený software pomocou elektromagnetov a vytvoreného MIDI súboru. Podobné „maxiverklíky“ vraj na svete existujú asi ešte tri.
Ten deň skončil až okolo tretej v sobotu ráno, keď sme si všetci ľahli na dohodnuté miesta v Jozefovej obývačke. Uhroš s Robinom (ten – myslím tým Robina, mal potom zaľahnuté v ušiach) na gauči, Rastík takmer pod stolom a Adrike sa ušla letisková matrac.
Noc bola pomerne krátka. V sobotu doobeda sme sa vyviezli na Televíznu vežu (najvyššou rýchlosťou 7 metrov za sekundu do výšky 185 metrov, ach naše žalúdky...), pozreli si Olympijský park, stredobodom sa stal futbalový štadión Bayernu Mníchov. Nebyť koncertných povinností, 3/4 jasoňáckej posádky by išla na futbal. Zostali sme však verní pôvodnému cieľu nášho výletu - koncertu.
Pred Monikiným vynikajúcim obedom sme si ešte pozreli mesto a po ňom niektorí z nás využili voľnú chvíľku na ponorenie sa do ríše snov, iní sa zjavnejším spôsobom pripravovali na večer.
O šiestej sme začali s technickou prípravou koncertu. Ten sme odštartovali čosi po pol ôsmej (po malom nielen kofeínom povzbudení) piesňou Cieľov pár. Asi 40 členné nemecko-slovenské publikum v priestoroch Slovenskej katolíckej misie sme tak voviedli do tej ozajstnej folkovej atmosféry. Samotný koncert bol takmer rovnaký ako ostatné. Len Adrika často skákala Uhrošovi do reči a prekladala (aj posunkami :-) ). Atmosféra bola ale úplne iná, bola taká klubová, fantastická. Ťažko to popísať slovami. Niektorých poslucháčov sme doviedli až k slzám, hlavne piesňami Mamka a Poznám. Tak ako to povedal farár Rudolf Maslák, zanechali sme v ľuďoch hlboké posolstvo. Podarilo sa nám preniknúť zúčastneným do dušičiek. Ale aj oni nám dávali najavo, že sú veľmi spokojní. :-)))
Hranie sme ukončili tromi prídavkami. Po nich nasledovala príjemná diskusia. Tá pokračovala u Jozefa asi až do druhej. Potom sme sa rozlúčili s Monikou. Určite by sme ani nešli spať, nemusieť sa v nedeľu vrátiť domov. :-(
Cesta domov bola kratšia. Uhroš s Robinom ju zvládli za 9 hodín. Ešte pred odchodom sme si však stihli pozrieť Mníchovský orloj. Potom sme sa za mestom rozlúčili s našim priateľom Jozefom, dupli na plyn a každou minútou boli fyzicky od Mníchova ďalej a ďalej. Mysľou sme tam však zostali, resp. odniesli sme si časť toho víkendu v duši.

Napísala Adrika, doplnil Robin a schválil Uhroš :-)

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu