Hudlovačka

Keď sa to tak vezme, tak na počiatku festivalu Hudlovačka bola závisť. Keď sa pardubická skupina Poupata spomedzi detských rarít vypracovala na špičku českého folku, začali do nej niektorí ľudia rýpať, že sú hviezdy a že im všetci pomáhali a oni teraz na všetkých kašlú. V prvom rade to nie je a nikdy nebola pravda, ale vysvetľujte to niekomu! A tak sa Poupata rozhodli, že ukážu aj tým úplne najslepejším, že nemyslia iba na seba.

Tak vznikol festival Hudlovačka (názov podľa vzoru divadelnej hry J. K. Tyla „Fidlovačka“) s podtitulom „Muzikanti muzikantům“. Zaujímavý je už samotný účel festivalu. Pri ňom má totižto publikum len veľmi nízku prioritu. Celá tá akcia sa robí kvôli dramaturgom renomovaných festvialov. Tých naozaj pozvali a starali sa o nich ako o vzácnych hostí. Boli tam napríklad Aligátor z Mohelnického Dostavníku, šéf Zahrady a Svojšického Slunovratu Jupp, ďalej Medvěd – hlava dvojtýžňového maratónu Prázdniny v Telči a ďalší. Väčšina z nich si pozorne vypočula celý koncert, oveľa pozornejšie a zodpovednejšie ako niektoré poroty súťažných prehliadok.
Prihlásilo sa vyše tridsať kapiel, z ktorých každá dostala k dispozícii iba 15 minút pobytu na javisku. Napriek tomu nedošlo k významnejšiemu časovému sklzu a to aj vďaka skvelému zvukovému majstrovi Mírovi Hronovi. Koľko poznáte zvukárov, ktorí od desiatej doobeda do deviatej večer ozvučia bez jediného písknutia vyše tridsať veľmi rozmanitých kapiel tak, že rozumieť každému slovu a počuť každý nástroj? K úspechu prispel aj zodpovedný postoj kapiel. Nijaké hviezdne maniere nafúkaných začiatočníkov, nijaké preťahovanie prideleného času. Všetci prišli na vlastné náklady, vedeli o čo ide a pristúpili na podmienky. Celé sa to odohrávalo v záhradnej reštaurácii „U letců“, ktorá má záhradu vyslovene prispôsobenú na koncertné účely vrátane krytého pódia a časti hľadiska. Javisko dekorovali reklamy 9 hlavných sponozorov, všetko firiem lokálneho významu, ktorým ale zopár tisíc stojí za to, aby miestni ľudia videli, že aj oni sú pri tom, keď sa doma robí kultúra. Dokonca ešte aj tamojšie Vodárne a kanalizácie prispeli! Publika neprišlo veľa, pretože práve v ten deň sa pokazilo počasie. Najviac tam bolo tak 150 ľudí okrem samotných muzikantov. Ale o publikum tu nešlo. Organizátorom aj účinkujúcim išlo najmä o to, predviesť sa čo najlepšie pred dramaturgmi. Tí si neskôr pochvaľovali, že tak vysokú úroveň nemala nijaká iná regionálne prehliadka. Oni totižto českí zodpovední dramaturgovia naozaj obchádzajú niektoré regionálne prehliadky a zisťujú, čo je nové. Navyše v tomto prípade muzikanti vedeli pre koho hrajú, takže si dali riadne záležať. No a teraz zopár informácií o samotnej muzike. Keby náhodou niektorého organizátora na Slovensku zaujímalo z českej muziky aj niečo iné, ako Nedvěd, Redl a Kamelot, tak mám na všetky kapely kontakt. To, že trampská muzika neumiera, dokázala skupina Xilt (na tom „X“ má byť mäkčeň). Spojenie trampskej pesničky s mierne historizujúcim zvukom je naozaj celkom originálne. Skupina Cesta robí obyčajné, spevné pesničky. Prostá, skromná a priamočiara muzika, ktorá môže osloviť úplne každého. Skupina Muziga je silne naklonená folklóru. Skvelá spievajúca huslistka, dobrý gitarista a spevák, výborný kontrabasista a snáď dobrá, ale podľa mňa trochu nadbytočná hráčka na marimbo. To je taký ten stolík s rúrami, po ktorom sa ťuká troma palicami. Hrali naozaj krásne pesničky zjavne ľudové, alebo z nich odvodené. Štvrtou dobrou skupinou boli Mince vo fontáne z Liptovského Mikuláša. Medzi rovnakými a rovnakejšími kapelami sa vždy prejaví, keď niekto prinesie nejakú kus zrozumiteľnej muziky. Mince boli navyše konečne zase raz v plnom zložení a bolo to vidieť aj počuť. Najmä ich nová pesnička „Píšťalka“ zaznela veľmi presvedčivo. Z neoriginálnych kapiel bola naozaj dobrá skupina Modrá kref, ktorá perfektne hrá prevzaté bluegrassové a newgrassové skladby. Na koncert je to trochu nudné, ale na coutrybály sú ako stvorení. Celkom zvláštnou kapitolou bola kapela Terne Čhave. Čisto rómska spoločnosť a rovnaká aj muzika. Fantastická, temperamentná, rytmus majú v krvi. Bolo ich dokopy deväť a hrali hocikto na hocičom. Mal som pocit, že ono je vlastne jedno, na čom kto z nich hrá, pretože rytmus, ktorým tá kapela pulzovala, by dobre vyznel aj keby mali dajme tomu, dva kýble a jednu balalajku. No a potom tam boli tie ostatné kapely. Niektoré sa pokúšajú o „umelecký“ folk, z ktorého človeku ide hlava dokolečka a napokon ostane prázdna, niektorí hrajú bigboš veľmi rozmanitej kvality, ale nemajú odvahu nazvať to pravým menom v nádeji, že medzi folkovými a trampskými kapelami im to nejako prejde. Jedna z kapiel, zvyknutá zjavne na krčmové publikum, doslova zmrazila na záver hľadisko debilným pokusom o humor – cynickou a, podľa mňa, hlúpou pesničkou o pedofilovi. Až budeš mať vlastné deti, kámo, tak Ti to asi až tak veselé pripadať nebude! No, ale aj to bolo poučné. Napokon viacerí muzikanti sedeli v hľadisku a jastrili po chybách kolegov na javisku, aby sa poučili. Vďaka kamarátom zo skupiny Poupata, ktorá, mimochodom, z vlastnej vôle vôbec nehrala, aby neuberala piestor ostatným, som mal možnosť všade byť, všetko vidieť a všetko počuť (ako chrobák Truhlík) a občas mi bolo trochu smutno z vedomia, že sme zase u nás na Slovensku nie sto rokov za opicami, ale asi tak dvadsať rokov za Čechmi. U nás nie je možné tak ľahko nájsť sponzorov, lebo máme nanič daňový systém, u nás sú oveľa menej disciplinované kapely, u nás je oveľa menej dobrých zvukárov, oveľa menej zodpovedných dramaturgov a temer nijaké vydavateľstvá ochotné zaoberať sa vážne folkom. Lenže treba si povedať, že ani Čechom to nespadlo samé z neba. Nečakajú, kým sa o nich niekto postará. Kapely, ktoré sa rozpadajú vždy, keď im čosi preletí cez nos, sa ani tam nechytajú. Prežijú len tie, ktoré na sebe zodpovedne pracujú aspoň desať rokov, väčšinou si obstarali svoje stále scény, kam si pozývajú ako hostí iné kapely a tak dokážu bojovať o priazeň českého publika zhýčkaného kvalitou. Usporiadatelia festivalov sú si vedomí, že s mizerným programom a stánkom s pivom už dnes neuspejú. Musia sa teda starať. Ak nemajú na najväčších profíkov, ktorých ale možno vidieť hocikde, musia hľadať, čo nové by ponúkli zvedavej časti publika.
Hudlovačka teda predviedla trochu netradičný prístup tamojších organizátorov a podľa môjho názoru to bol úspech na celej čiare.

Dušan Franců

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu